Slavistický ústav Jána Stanislava SAV
Slavistický ústav Jána Stanislava SAV - Jan Stanislav Institute of Slavistics, SAS

         Russkaya versiya       English version

O ústave
Kontakt
Pracovníci
Granty
Časopisy
Publikácie
Konferencie
Doktorandské štúdium
Správy o činnosti
Fotografie
Knižnica
Slovenský komitét slavistov
Spolupracujúce inštitúcie
Zaujímavé linky
Aktualizácie

 

 

5. kapitola

Zo slavistickej folkloristiky a etnológie

 

 

 

Slavistický aspekt slovenskej etnomuzikológie
 

Hana Urbancová


Porovnávacie hľadisko je dôležitou súčasťou predmetu a metód etnomuzikológie od začiatkov jej formovania. Toto hľadisko dominovalo už v období, kedy sa utvárali predpoklady vzniku etnomuzikológie ako vednej disciplíny. Od prelomu 19. a 20. storočia sa porovnávací princíp definoval ako základné hľadisko štúdia tzv. tradičných hudobných kultúr. V prvej modernej systematike hudobnej vedy, ktorá vznikla na pôde nemeckej muzikológie a vypracoval ju v dvoch verziách z rokov 1885 a 1919 Guido Adler, sa nachádzala samostatne vyčlenená výskumná oblasť, ktorá sa má venovať výskumu hudby v spolupráci sa etnografiou a folkloristikou.[89]

Názov „porovnávacia hudobná veda“ používaný najmä v prvej polovici 20. storočia označoval vedný odbor muzikológie, ktorý sa venoval mimoeurópskej hudbe. Východiskovou metódou výskumu sa stala komparácia spojená s evolučnou interpretáciou hudobného materiálu: pomocou porovnávania hudobných prejavov pochádzajúcich z rôznych kultúr, ktoré sa nachádzali na odlišných stupňoch vývinu, sa porovnávacia hudobná veda snažila dospieť k rekonštrukcii pôvodu a vývinu hudby z globálneho, celosvetového pohľadu.[90] Pod názvom „hudobná folkloristika“ vznikla ďalšia výskumná oblasť, ktorá mala korene v 19. storočí, súvisela s národnoobrodeneckým hnutím a novými formami kolektívnych identít, pričom sa venovala štúdiu ľudových hudobných kultúr Európy so zameraním na hľadanie etnických, resp. národných špecifík. Porovnávacie hľadisko bolo preto v hudobnej folkloristike latentne prítomné od začiatku: hľadanie špecifík sa muselo nevyhnutne vysporiadať s vymedzením spoločných a rozdielnych znakov v hudbe viacerými etník.[91] V polovici 20. storočia tieto dve oblasti výskumu splynuli pod spoločný názov „etnomuzikológia,“ ktorý nanovo definoval v rámci diskusií okolo vymedzenia vedného odboru základný predmet výskumu – hudbu etnických spoločenstiev.[92]

V druhej polovici 20. storočia sa etnomuzikológia vyprofilovala na štúdium tradičnej piesne, hudby (a tanca) v etnických, teritoriálnych a sociálno-kultúrnych kontextoch. Metódy výskumu sa rozšírili o podnety pochádzajúce najmä z etnológie, sociológie, sociálno-kultúrnej antropológie a kognitívnych vied.[93] Popri interdisciplinárnych presahoch však ostal porovnávací prístup jedným z dominantných hľadísk etnomuzikológie, hoci sa rozpracoval na báze rôznych metodologických podnetov a na rôzne vymedzenom hudobnom materiáli.[94]

Slavistické výskumy hudby sa rozvíjali na tomto pozadí vo viacerých európskych etnomuzikologických školách. Hudobná slavistika sa presadila v podobách, ktoré záviseli jednak od domácej tradície vedného odboru, jednak od konkrétnych podmienok spojených s typom hudobného materiálu.

Hudobná slavistika sa formovala ako samostatná oblasť výskumu v podobe subšpecializácie, ale častejšie ostávala zastúpená v podobe slavistického aspektu, integrovaného do výskumného programu etnomuzikológie v jednotlivých krajinách. Napríklad, špecializovaný slavistický výskum sa udomácnil v Poľsku a na Ukrajine, kde sa autori systematickejšie venovali určitému hudobnému javu z pohľadu viacerých slovanských kultúr: sledovalo sa rozšírenie úzkorozsahových piesňových nápevov u Slovanov, spojené s hľadaním spoločných hudobnoštrukturálnych prvkov (A. Czekanowska),[95] alebo sa sledovalo územné rozšírenie jedného nápevového typu, spojené s úvahami o jeho genéze a migrácii (V. Hošovskyj).[96] Tieto práce sa zakladajú na rozsiahlej etnickej a teritoriálnej evidencii hudobných dát a viažu sa na rozpracovanie špecifickej metodológie porovnávania piesňových nápevov a interpretácie získaných analytických údajov. Predmetom pozornosti sa stala aj teoretická reflexia hudobnej štruktúry ľudových nápevov, najmä zložitá otázka ich modálneho charakteru.[97] Slavistický aspekt bol zasa zapojený do väčšiny štúdií, venovaných inter- a multietnickým vzťahom tradičných hudobných kultúr strednej a východnej Európy.[98]

Na Slovensku patrí slavisticky orientovaný etnomuzikologický výskum k najstaršej zložke porovnávacích interetnických štúdií. Majú pôvod v slovesnej a hudobnej folkloristike 19. storočia, kedy si zberatelia a vydavatelia ľudových piesní začali viac všímať väzby na iné etniká. Vzťahy k Slovanom interpretovali na pozadí idei o slovanskej vzájomnosti a sústredili sa na vyhľadávanie spoločných znakov v textoch aj v melódiách piesní.[99] Ak texty piesní slúžili na ilustrovanie tejto idei, tak nápevy (najmä tonalita a stupnice) viedli k hypotetickým úvahám o sprostredkovaných väzbách ľudovej hudby slovanských etník jednak cez stredoveký duchovný spev, jednak prostredníctvom antickej tradície. Tieto úvahy umožňovala tonálna stránka ľudových nápevov a ich modalita – stupnice, ktoré svojou stavbou pripomínali systém cirkevných modov stredovekej hudby, či systém starogréckych modov. Štýlové znaky ľudových nápevov sa mali stať bázu tvorby tzv. národnej hudby – či v zmysle slovanskom, alebo slovenskom (J. L. Bella).[100]

Názory o pôvode ľudového spevu v starých cirkevných, resp. antických stupniciach, ktoré sa vykladali ako spoločné dedičstvo Slovanov, ale v jednotlivých slovanských kultúrach sa zachovali v rôznom rozsahu, hudobná folkloristika rozvíjala ešte počas prvej polovice 20. storočia. Napríklad, Milan Lichard považoval modálne širokorozsahové stupnice slovenských ľudových piesní za indikátora veku aj pôvodu: ak stredoveké mody sú podľa neho dôkazom starobylosti a historickosti týchto piesní, potom stupnice, ktoré sa vymykajú z pohľadu hudobnej teórie zaradeniu do modálneho systému, možno považovať za dôkaz autochtónnosti a živelnosti ľudovej tvorby.[101] Ján Krasko považoval viaceré modálne prvky, zachované v slovenskom ľudovom speve, za súčasť spoločnej vrstvy starej hudobnej kultúry, ktorá má pôvod v 9. storočí a v minulosti spájala etniká celom v areáli stredovýchodnej a juhovýchodnej Európy.[102] Tvorbu národnej hudby na základe inšpirácií z domáceho hudobného folklóru začala realizovať podľa individuálnych predstáv, estetického programu a skladateľských koncepcií kompozičná prax.

V polovici 20. storočia vznikla prvá vedecká syntéza o slovenskej ľudovej piesni – monografia Slovenská ľudová pieseň zo stanoviska hudobného (1951) od Jozefa Kresánka,[103] ktorá sa kriticky vyrovnala so staršími názormi cez etnomuzikologickú analýzu a klasifikáciu piesňových nápevov. Hoci cieľom tejto práce bola rekonštrukcia genézy a vývinu slovenského ľudového spevu (tzv. slovenského ľudového hudobného myslenia), jej vedľajším produktom bolo vymedzenie vzťahu k ďalším slovanským (Česi, Poliaci, Rusíni, Ukrajinci, Bulhari, Chorváti), ale ani mimoslovanským etnikám (Maďari, Nemci, Rumuni, Rómovia). Kresánek separoval porovnávací výskum od idei o slovanskej vzájomnosti, aby sa mohol venovať odkrývaniu reálnych hudobnoštýlových väzieb a ich vedecky korektnej interpretácii. Za piesňovú vrstvu, rozšírenú v slovanských oblastiach, považoval tetrachordálne nápevy s využitím stupnice v rozsahu 4 tónov, ktoré sa spájali so starou roľníckou kultúrou.

Kresánkova geneticko-historická teória nadväzuje na podnety porovnávacej hudobnej vedy a európskej hudobnej folkloristiky nielen v oblasti hudobnej analýzy a klasifikácie, ale aj vo vývinovej interpretácii ich výsledkov (usporiadanie hudobných štruktúr od jednoduchších k zložitejším ako základ evolučnej línie). Stala sa východiskom uvažovania nielen o štýlovej stratifikácii slovenskej ľudovej melodiky, ale aj o interetnických vzťahoch. Položila základ metodike porovnávania nielen v rámci melodickej typológie, ale najmä cez pojem hudobného štýlu ako homogénneho komplexu nápevov spojených s určitou vývinovou etapou a pretrvávajúcich v ľudovom speve aj popri vývinovo novších štýlových nánosoch. V slovenskom ľudovom speve Kresánek rozlišuje starý štýl (predharmonická pieseň tetrachordálna a kvintakordálna) a nový štýl (harmonická pieseň).

Na tieto podnety priamo nadviazali Alica a Oskár Elschekovci, rozpracovali ich do podoby teórie o historických hudobnoštýlových vrstvách, pričom čiastočne revidovali analyticko-klasifikačný systém. V ich pohľade piesne starej kultúry obsahujú magicko-rituálnu vrstvu (úzkorozsahové nápevy s jedným centrálnym tónom, s tonálnou kostrou sekundy alebo tercie), vrstvu roľníckej kultúry (kvarttonálne nápevy s tonálnou kostrou kvarty) a vrstvu pastiersko-valaskej kultúry (kvinttonálne nápevy s tonálnou kostrou kvinty alebo kvintakordu). Piesne novej kultúry sa viažu na harmonicko-tonálne myslenie a obsahujú tri štýlové vrstvy (stará harmonická pieseň, novouhorská pieseň a pieseň západoeurópskeho typu). Medzi piesňami starej a novej kultúry sa nachádza tzv. štýlová medzivrstva, ktorá obsahuje modálne piesne širokorozsahových nápevov.[104] Štýlové rozvrstvenie slovenskej ľudovej piesne sa stalo východiskom charakteristiky regionálnych hudobných dialektov aj interetnických komparácií.

Od polovice 20. storočia sa slavistické porovnávacie štúdium rozvíjalo ako súčasť širšie koncipovaných výskumných projektov, ktorých nevyhnutnou zložkou bolo aj porovnávacie interetnické a interkultúrne hľadisko. Hoci sa z viacerých príčin u nás hudobná slavistika neetablovala ako samostatná výskumná oblasť, jej aspekt bol obsiahnutý vo viacerých výskumných témach týkajúcich sa ľudovej piesne, ľudových hudobných nástrojov aj nástrojovej hudby. Tieto práce možno považovať za významné najmä tým, že sa v nich slavistický aspekt rozpracoval do podoby čiastkových sond, ktoré prispeli k overeniu a prehĺbeniu porovnávacích metód.[105]

Prvú skupinu tvoria práce, v ktorých je východiskom komparácie slovenský materiál ako vzťahové pole, voči ktorému sa vymedzujú vzťahy k ďalším slovanským, ale aj neslovanským etnikám. Porovnávacie hľadisko obsahujú viaceré práce Sone Burlasovej o piesňových žánroch. Napriek užšiemu regionálnemu či etnickému záberu autorka sleduje jednotlivé piesňové žánre v interetnických súvislostiach. Tieto práce sa vyznačujú komplexným pohľadom na textovú aj hudobnú stránku piesní v kontexte sociálnej funkcie. Pre slavisticky orientovaný výskum poskytujú síce len čiastkové výsledky, tie sú však podporené širokou pramennou bázou a dôslednou analýzou materiálu. Týmto spôsobom boli vyhodnotené slovenské balady, zbojnícke piesne, vojenské a regrútske piesne, žatevné a dožinkové piesne (S. Burlasová, O. Hrabalová, O. Zilynskij).[106]

Druhú skupinu predstavujú práce, ktorých východiskom je zhodnotenie väčších územných areálov a nadetnických celkov. Patria k nim najmä porovnávacia štúdie, ktoré vznikali v spolupráci európskych etnomuzikológov a boli súčasťou medzinárodných výskumných projektov. Okrem iných otázok sa venovali aj štúdiu najstarších štýlových vrstiev ľudového spevu, v ich rámci sa pokúsili identifikovať spoločné slovanské dedičstvo a overiť tak predpoklady o jeho existencii.

V morfologicko-porovnávacej práci Alica Elscheková vymedzila na rozsiahlej vzorke úzkorozsahových nápevov, pochádzajúcich z európskych aj mimoeurópskych kultúr, niekoľko hudobnoštýlových vrstiev, ktoré sú zastúpené u slovanských etník a možno u nich predpokladať príslušnosť k spoločnému slovanskému fondu.[107] Komparáciou v rámci tejto širokej vzorky zistila, že najjednoduchšie útvary recitatívneho základu (nápevy s jedným centrálnym tónom, s tonálnou kostrou sekundy alebo tercie) patria k univerzálnym hudobným štruktúram, ktoré sú rozšírené  u všetkých európskych aj mimoeurópskych hudobných kultúr – reprezentujú celosvetové hudobnokultúrne dedičstvo. Ako špecificky slovanské útvary vyčlenila až štrukturálne zložitejšie formy, ktoré sú výsledkom určitého vývinového štádia. Za takéto útvary považuje nápevy s ambitom kvarty až kvinty, ktoré sa viažu na magicko-rituálnu a kvarttonálnu hudobnoštýlovú vrstvu. V ich rámci potom určila niekoľko nápevových typov, ktoré sa nachádzajú v speve viacerých slovanských etník a spájajú sa buď s obradovou funkciou, alebo so spevom pri práci (piesne jarného obradového cyklu a žatevné piesne). Pri vysvetlení príčin týchto hudobnoštýlových a typologických väzieb však upozorňuje na nevyhnutnosť uvažovať o týchto otázkach aj v mimohudobných súvislostiach.

Viaceré komparatívne práce vznikali ako súčasť výskumného projektu o ľudovej hudobnej kultúre Karpát a Balkánu.[108] Zamerali sa na ľudový vokálny viachlas, na žánrové paralely spevu v prostredí horskej prírody a na vybrané skupiny pastierskeho inštumentára (O. Elschek, A. Elscheková, J. Kováčová, S. Burlasová, O. Demo, A. Sulitka, O. Zilynskyj a ď.). Prínosom týchto prác bolo nielen prehĺbenie porovnávacích metód, ale aj rozpracovanie interpretačných hľadísk – vyhodnotenie spoločných a rozdielnych znakov, ktoré sa posudzovali ako výsledok procesov migrácie, polygenézy, integrácie, spoločného archetypu a pod. Napríklad, Oskár Elschek v analytickej porovnávacej štúdii o bezdierkových pastierskych píšťalách, rozšírených v oblasti Karpát a Škandinávie, konštatoval, že napriek morfologickej podobnosti hudobného nástroja a rovnakým tónovým možnostiam sa v obidvoch areáloch rozvinuli odlišné hudobné štýly hry, podmienené odlišnými regionálnymi hudobnoštýlovými bázami.[109]

Napriek tematickej šírke a metodologickej podnetnosti uvedených prác vznikli pohľady koncepčného a teoreticko-metodologického zamerania pomerne neskoro. Začiatkom 90. rokov boli publikované dve práce, ktoré sa venovali zhodnoteniu výsledkov slavistického výskumu v slovenskej etnomuzikológii. Štúdia Sone Burlasovej pod názom Od idei slavianstva k porovnávaciemu slavistickému štúdiu ľudovej piesne na Slovensku (1990)[110] mala zámerne retrospektívny charakter: dôkladne mapovala predpoklady a zdroje slavistických výskumov v oblasti ľudovej piesne aa Slovensku a zhrnula doterajšie výsledky z hľadiska tematického zamerania a metodológie. Výsledky výskumu hudobnej aj textovej zložky piesní, ktoré sa v minulosti u nás sledovali oddelene, si všíma rovnocenne, preto jej prácu možno považovať aj za dôležitý príspevok k slovesnej folkloristike.

Štúdia Jadranky Važanovej-Horákovej pod názvom Možnosti a perspektívy hudobnoslavistického výskumu na Slovensku (1993)[111] má viac programové zameranie, pričom  sa sústredila vo väčšej miere na hudbu – okrem ľudovej piesne a spevu (predovšetkým ich hudobnej zložky) berie do úvahy hudobné nástroje a inštrumentálnu hudbu. Zhrnula názory na predmet a metódy hudobnej slavistiky a predstavila jej najvýznamnejšie výsledky v európskom a domácom kontexte. Zároveň poukázala na ďalšiu oblasť výskumu, ktorá sa donedávna u nás zanedbávala, hoci pre hudobnú slavistiku predstavuje špecifický a hodnotný predmet štúdia – etnické menšiny. Túto oblasť predstavila na príklade tradičnej piesňovej kultúry Chorvátov z okolia Bratislavy.

Od začiatku 90. rokov sa u nás slavistický aspekt dostával do nových výskumných kontextov. Boli podmienené jednak otváraním donedávna tabuizovaných tém, jednak novými podnetmi pochádzajúcimi z aktuálneho vývinu európskej etnomuzikológie.

V etnomuzikologickom výskume sa začali sa viac zdôrazňovať interetnické a interkultúrne vzťahy, ktoré sa v minulosti u nás zanedbávali. Zvýšil sa najmä význam stredoeuópskych väzieb, a to tak pre štúdium ľudovej piesne, ako aj pre nástrojovú hudbu a tanec. Slavistický aspekt je v týchto prácach prítomný ako čiastkové hľadisko, ktoré je zapojené do štúdia vzťahov slovanských a neslovanských etník.[112] Ustúpilo sa od plošného spracovania rozsiahlych súborov hudobnoštruktruálnych dát, ktoré súviseli s využitím počítačovej techniky a štatistických metód vyhodnotenia materiálu. Dôraz sa presunul na štúdium piesne a hudby v sociálno-kultúrnych kontextoch, ktoré zodpovedá aktuálnym trendom súčasnej etnomuzikológie, rozvíjajúcej sa pod vplyvom kultúrnej a sociálnej antropológie. Napriek tomu ostáva kľúčovou úlohou etnomuzikologického výskumu štúdium hudobného repertoáru a hudobnej štruktúry, hoci chápané v oveľa širších súvislostiach, než ich pôvodne vymedzila tradícia európskej etnomuzikológie, zviazaná jednak s muzikologickou, jednak a etnografickou líniou štúdia.

Téma spoločného kultúrneho základu a slovanských hudobnoštýlových vrstiev ustúpila do úzadia, resp. sa začala realizovať vo väčšej miere v kontexte teritoriálneho a žánrovo-druhového výskumu.[113]

Za posledné obdobie sa slavistický aspekt sa v slovenskej etnomuzikológii sleduje prevažne v rámci piesňových žánrov a hudby etnických menšín. Ostáva súčasťou žánrových syntéz, ktoré nadväzujú na staršie výskumy Sone Burlasovej v komplexnom prístupe k ľudovej piesni a na práce Alice a Oskára Elschekovcov v oblasti hudobnoštýlovej analýzy. Žánrové syntézy, uskutočňované na etnickej/národnej úrovni, na jeden strane vychádzajú zo spoločnej rámcovej definície piesňového žánru, na druhej strane sa orientujú na postihnutie individuálnych charakteristík každého z nich.[114] Inter- a multietnické kontexty štúdia piesňových žánrov slúžia na vymedzenie domácich špecifík, regionálnych cezhraničných kontaktov a nadetnickej bázy.

Pri vymedzení tzv. žánrového hudobného štýlu, ktorý sa viaže na výskum hudobnej zložky piesňových žánrov a popri historických a regionálnych štýloch je ďalšou významnou súčasťou hudobnoštýlových analýz tradičnej slovenskej hudby, je potrebné pracovať so subtílnejšími analytickými postupmi. Preto sa v oveľa väčšej miere využívajú podnety hudobnej analýzy, rozpracované na v rámci európskych etnomuzikologických škôl, a to najmä zo slovanského okruhu (S. Abraševa, B. Bartók, L. Bielawski, A. Czekanowska, V. Elatov, J. Gelnar, D. Golemovič, D. Holý, V. Hošovskij, L. Janáček, L. Jaščenko, N. Kaufmann, F. Kolessa, T. V. Popova, P. F. Stojanov, K. Vetterl, S. Zacharieva, I. Zemcovskij, a ď.). Tým dochádza nielen ku konfrontácii slovanských výskumných tradícií a analyticko-klasifikačných systémov, ktoré sa uskutočnili už v staršom období, ale aj k aplikácii podnetov, rozpracovaných pri štúdiu etnicky a územne vymedzenej tradičnej piesne a hudby, na odlišný materiál.

Podnety slavistickej komparatistiky sa využívajú pri definovaní domácich špecifík piesňového žánru. Týmto spôsobom sa spracovali najmä obradové piesne výročného a rodinného cyklu, piesne spojené s prácou a zamestnaním, naratívne piesne a ď. (S. Burlasová, A. Elscheková, E. Krekovičová, H. Urbancová).[115] Tieto piesňové žánre sa zároveň sledujú v interetnických slovensko-slovanských, slovensko-neslovanských a stredoeurópskych väzbách.[116] V prípade svadobných piesní slovanský a stredoeurópsky kontext pomohol precíznejšie definovať žánrové vymedzenie.[117] Výnimočne vznikli práce mapujúce daný žáner z hľadiska širších európskych areálov, ako v prípade svadobných plačov.[118] Na pozadí súčasnej etnomuzikológie sú tieto práce prínosom k štúdiu kultúrneho dedičstva.

Výskum tradičnej hudobnej kultúry etnických menšín sa otvoril najmä po roku 1989, kedy bolo možné venovať pozornosť rovnomerne všetkým historickým etnickým a etnicko-náboženským skupinám na Slovensku, predovšetkým Chorvátom, Rusínom, Nemcom, Maďarom, Rómom a židom (J. Važanová-Horáková, H. Urbancová, A. Pelleová, J. Belišová, K. Bičanová, M. Mušinka, J. Šargová-Kropuchová a ď.).[119] Výskumy sa zamerali najmä na fenomén tradičného spevu, ktoré je spojený s jazykom ako významným etnoidentifikačným prvkom. Hoci jazyk piesní slúžil ako základné klasifikačné kritérium diferenciácie piesňového repertoáru, nápevy sa stali predmetom porovnávacieho štúdia ako rovnocenná zložka spevnej tradície. Spracovanie tradičných piesňových kultúr etnických menšín smerovalo od dokumentácie, analýzy a komparácie vybraných lokálnych repertoárov až po širšie koncipované regionálne syntézy.[120]

Etnické skupiny predstavujú špecifické hudobnokultúrne tradície, ktoré sa spravidla skúmajú v troch zložkách: vo vzťahu k hudbe materskej krajiny, vo vzťahu k inoetnickému okoliu a z hľadiska vlastných špecifík, t. j. hudobných prejavov, ktoré vznikli v ich vlastnom prostredí. V týchto súvislostiach dostal slavistický aspekt priestor na viacerých úrovniach interetnických komparácií. Na príklade tradičného vianočného repertoáru vznikla práca, ktorá prispieva z pohľadu etnomuzikológie k štúdiu etnických skupín nielen ako izolovaných tradícií, ale aj k mapovaniu ich vzájomných vzťahov a vzťahov k majorite.[121] Záujem o slovenské minority v zahraničí pokračuje zo staršieho obdobia, pričom sa nanovo oživil najmä v prípade najviac ohrozených spoločenstiev, najmä Slovákov v Maďarsku (E. Krekovičová).[122] V štúdiu hudby etnických menšín našla porovnávacia hudobná slavistika po roku 1989 nový objekt výskumu, ktorý ponúka široký záber od kultúrnohistorickej problematiky až po sociálno-kultúrne a antropologické otázky.[123] Na materiáli spevu a hudby sa sledujú aktuálne otázky kultúrnych a etnických identít, procesy akulturácie, integrácie, asimilácie, inklúzie a pod.

V súčasnosti slavistické porovnávacie hľadisko ostáva u nás najmenej zahrnuté vo výskume hudobných nástrojov a inštrumentálnej hudby. Je prítomné najmä v syntézach z novšieho obdobia.[124] Prevažná väčšina prác, ktoré v tejto oblasti vznikli za posledné dve desaťročia, však mapuje stav tradície v regiónoch na Slovensku, výnimočne z celoslovenského hľadiska, a len zriedkavo si všíma medzinárodný kontext.[125] Príčina spočíva nielen v optike, z hľadiska ktorej sa inštrumentálna hudba sleduje, ale paradoxne aj v úzkej spätosti s hernou praxou a folklorizmom, ktoré usmerňujú výskum k svojom vlastným potrebám, pričom porovnávacie interetnické hľadisko stojí výrazne v úzadí. Napriek tomu oblasť ľudových hudobných nástrojov a nástrojovej hudby, najmä ansámblovej, prináša množstvo otázok, ktoré je potrebné riešiť z hľadiska postavenia tradičnej slovenskej hudobnej kultúry v slovanskom, stredoeurópskom aj celoeurópskom kontexte.

 

Príspevok je súčasťou riešenia projektu VEGA 2/0165/10.

 

 

Poznámky

 

[89] Adler, Guido: Umfang, Methode und Ziel der Musikwissenschaft. In Vierteljahrsschrift für Musikwissenschaft, 1885, roč. 1, č. 1, s. 5-20.

[90] Hornbostel, Erich Moritz: Die Probleme der vergleichenden Musikwissenschaft (1905). In Kaden, Christian  – Stockmann, Erich (Eds.): Tonart und Ethos. Aufsätze zur Musikethnologie und Musikpsychologie. Leipzig: Verlag Philipp Reclam, 1986.  

[91] Béla, Bartók: Porovnávacia hudobná folkloristika (1912). In Elschek, Oskár (Ed.): Béla Bartók. Postrehy a názory. Bratislava: Štátne hudobné vydavateľstvo, 1965, s. 179-183.

[92] Kunst, Jaap: Ethno-musicology. A Study of its Nature, its Problems, Methods and Representative Personalities. Hague: Martinus Nijhoff, 1959, 303 s. (1950)

[93] Elschek, Oskár: Premena paradigmy a konceptov v európskej etnomuzikológii. In Ethnomusicologicum, 2004, roč. 3, s. 219-227.

[94] Nettl,Bruno –  Bohlman, Philip V. (eds.): Comparative Musicology and Anthropology of Music. Chicago – London: The University od Chicago Press, 1991. 378 s.

[95] Czekanowska, Anna: Ludowe melodie wąskiego zakresu w krajach słowiańskich. Przegląd dokumentacji źródłowych, próba klasyfikacji metodą taksonomii wrosławskiej. Kraków: Polskie Wydawnicztwo Muzyczne, 1972. 261 s.

[96] Hošovskyj, Volodymir: U pramenů lidové hudby Slovanů. Praha: Supraphon, 1976. 332 s.

[97] Czekanowska, Anna: Teoria modalizmu w słowiańskej literaturze muzykologicznej. In Poniatowska, Irena (ed.): Teoria, historia, interpretacja. Kraków: Polskie Wydawnicztwo Muzyczne, 1984. s. 39-47.

[98] Stockmann, Doris (ed.): Volks- und Popularmusik in Europa. (Handbuch der Musikwissenschaft 12) Laaber: Laaber-Verlag, 1992, s. 214-237.

[99] Napr. Porúček, Juraj (Ed.): Hudobná folkloristika na Slovensku v rokoch 1845–1918. Bratislava: Ústav hudobnej vedy SAV – Univerzitná knižnica v Bratislave, 2002. 97 s.

[100] Bella, Ján Levoslav: Slovanská hudba a spev slovenský. In Dalibor, 1869, roč. 8, č. 8, s. 65-66; Bella, Ján Levoslav: Podmienky a základy národnej hudby slovanskej. In Hudební listy 1972, roč. 3, č. 16, s. 127-129; Bella, Ján Levoslav: Myšlienky o vývine národnej hudby a slovenského spevu. In Letopis Matice slovenskej, 1873, roč. 10, zv. 2, s. 10–29.

[101] Lichard, Milan: K theorii slovenské národní  písně. In Naše Slovensko, 1908, roč. 2, č. 1, s. 9-16; Lichard, Milan: Príspevky k teórii slovenskej ľudovej piesne. In Sborník Matice slovenskej 1933–1934, roč. 11-12, s. 1-58.

[102] Krasko-Zápotocký, Ján: K teórii slovenskej ľudovej piesne. In Prúdy, 1930, roč. 14, č. 2, s. 95-99.

[103] Kresánek, Jozef: Slovenská ľudová pieseň so stanoviska hudobného. Bratislava: Slovenská akadémia vied a umení, 1951. 296 s.

[104] Elscheková, Alica – Elchek, Oskár: Úvod do štúdia slovenskej ľudovej hudby. Bratislava: Hudobné centrum,32005. 220 s. (Osvetový ústav, 1962); Elscheková, Alica: Stilbegriff und Stilschichten in der slowakischen  Volksmusik. In Studia musicologica, 1978, roč. 20, s. 263-303.

[105] Burlasová, Soňa: A Slavonic Comparative Study in Slovak Ethnomusicology. In Ethnologica Slavica, 1988, roč. 20, s. 215-226.

[106] Burlasová, Soňa: Ľudové balady na Horehroní. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 1969. 262 s.  Burlasová, Soňa: Slovenské zbojnícke piesne a ich medzislovanské filiácie. In Československá slavistika, 1988, s. 221-231; Burlasová, Soňa: Die slowakischen Räuberlieder und ihre interethnischen Zusammenhänge. In Ethnologia slavica, 1988, roč. 20, s. 89-101; Burlasová, Soňa: Vojenské a regrútske piesne. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 1992. 312 s.; Hrabalová, Olga: Ke studiu žatevních písní východomoravských a slovenských. In Slovenský národopis, 1965, roč. 8, č. 1, s. 33-56; Zylinskij, Orest: Slovenská ľudová balada v interetnickom kontexte. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 1978. 438 s.

[107] Elscheková, Alica: Strukturelle Frühformen slavischer Volksmusik. In Mokrý, Ladislav (Ed.): Anfänge der slavischen Musik. Bratislava: Verlag der Slowakischen Akademie der Wissenschaften, 1966, s. 147-164.

[108] Gašparíková, Viera (Ed.): Interetnické vzťahy vo  folklóre karpatskej oblasti. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 1980, 351 s.; Elscheková, Alica (Ed.): Stratigraphische  Probleme der Volksmusik in den Karpaten und auf dem Balkan. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1981. 297 s.

[109] Elschek, Oskár: Repertoárová a hudobnoštylistická diferencovanosť pastierskych bezdierkových píšťal v Európe. In Gašparíková, Viera (Ed.): Interetnické vzťahy vo  folklóre karpatskej oblasti. Bratislava: Veda – vydavateľstvo SAV, 1980, s. 277-300.

[110] Burlasová, Soňa: Od idei slavianstva k porovnávaciemu slavistickému štúdiu ľudovej piesne na Slovensku. In Slovenský národopis, 1990, roč. 38, č. 3, s. 424-432.

[111] Horáková, Jadranka: Možnosti a perspektívy hudobno-slavistického výskumu na Slovensku. In Ethnomusicologicum, 1993, roč. 1, č. 1, s. 143-152.

[112] Urbancová, Hana: K súčasnému stavu vo výskume tradičnej vokálnej kultúry na Slovensku. In Ethnomusicologicum, 2004, roč. 3, s. 17-31.

[113] Važanová-Horáková, Jadranka: Tradičné slovanské hudobnoštýlové vrstvy v dunajsko-panónskej oblasti. In Slovenská hudba, 1997, roč. 23, č. 1-2, s. 114-119.

[114] Urbancová, Hana: Piesňové žánre v tradičnej hudobnej kultúre na Slovensku. Modely žánrových syntéz v etnomuzikológii. In Musicologica Slovaca, 2011, roč. 2, (28), č. 1, s. 5-37.

[115] Napr. Krekovičová, Eva: Slovenské koledy. Od Štedrého večera do Troch kráľov. Bratislava: Práca, 1992. 183 s.; Elscheková, Alica: Slowakische Hochzeitslieder in ihrer funktionellen und strukturellen Schichtung. In Studia musicologica, 1996, roč. 37, č. 2-4, s. 151-190; Burlasová, Soňa: Slovenské ľudové balady. Bratislava: Scriptorium musicum, 2002. 263 s.; Urbancová, Hana: Trávnice – lúčne piesne na Slovensku. Ku genéze, štruktúre a premenám piesňového žánru. Bratislava: AEPress, 2005. 322 s.; Urbancová, Hana: Mariánske legendy v ľudovom speve. Príspevok k typológii variačného procesu. Bratislava: AEPress, 2007. 219 s.;  Burlasová, Soňa: Slovenské pohrebné nariekania. In Urbancová, Hana (Ed.): Lament v hudbe. (Studia Ethnomusicologica IV). Bratislava: Ústav hudobnej vedy SAV – AEPress, 2009, s. 7-32.; Urbancová, Hana: Jánske piesne na Slovensku: Štruktúra, funkcia, kontext. Bratislava: AEPress, 2010. 220 s.

[116] Napríklad Krekovičová, Eva: Zur Frage der Vorschung von Hirtenliedern in der Slowakei und ihre Stelle in der Region Mitteleuropas. In Ethnologia Slavica et Slovaca, 1992–1993, roč. 24-25 s. 195-222; Burlasová, Soňa: Interetnické súvislosti slovenských vojenských piesní. In Slavica Slovaca, 1993, roč. 28, s. 143-149; Krekovičová, Eva: Typológia slovenských kolied a ich moravsko-česko-poľské paralely. In Doruľa, Ján (Ed.):  XII. medzinárodný zjazd slavistov v Krakove. Príspevky slovenských slavistov. Bratislava: Slovenský komitét slavistov – Slavistický kabinet SAV, 1998, s. 303-313; Urbancová, Hana: Jánske piesne na Slovensku, ich regionálne väzby a interetnické súvislosti. In Urbancová, Hana (Ed.): Piesňové žánre v tradičnej hudobnej kultúre. (Studia Ethnomusicologica I). Bratislava: Ister Science – Ústav hudobnej vedy SAV, 1999, s. 13-50; Urbancová, Hana: K stredoeurópskym súvislostiam vianočných piesní. In Elschek, Oskár (Ed.): Stredoeurópske štýly tradičnej hudby a tanca. (Musicologica actualis 5). Bratislava: ASCO Art & Science, 2002, s. 19-39; Važanová, Jadranka: Functions of Ceremonial Wedding Tunes, svadobné nôty, in the Context of Traditional Culture of Slovakia and its Cross-Cultural Perspective. In Yearbook for Traditional Music, 2008, roč. 40, s. 21-32.

[117] Elscheková, Alica: Functions and Transformational Processes of  Central Euroean Wedding Songs. In The World of Music, 1997, roč. 39, č. 3, s. 31-50; Važanová-Horáková, Jadranka: K žánrovému vymedzeniu svadobnej obradovej piesne v interetnickom kontexte. In Urbancová, Hana (Ed.): Piesňové žánre v tradičnej hudobnej kultúre. (Studia Ethnomusicologica I). Bratislava: Ister Science – Ústav hudobnej vedy SAV, 1999, s. 51-78.

[118] Važanová, Jadranka: Bridal Laments in the Context of European Wedding Traditions. In Musicologica Istropolitana 2004, roč. 3, s. 199-212.

[119] Napríklad: Belišová, Jana: Rómske piesne z obce Žehňa. In Mann, Arne (Ed.): Neznámi Rómovia. Bratislava: Ister Science, 1922, s. 139-152; Horáková, Jadranka: Piesňová kultúra Chorvátov v okolí Bratislavy. In Musicologica Slovaca et Europaea, 1993, roč. 18, s. 65-106; Urbancová, Hana: Piesňový repertoár Nemcov v Chmeľnici. In Musicologica Slovaca et Europaea, 1994, roč. 19, s. 181-199; Pelleová, Andrea: Traditional Song Genres of the Hungarian Ethnic Group in Medveš in the Gemer Micro-Region. In Musicologica Istropolitana, 2004, roč. 3, s. 213-256. Kropuchová, Jana: Zum gegenwärtigen Stand der jüdischen religiösen Gesangs in Bratislava und Košice – eine Vergleichssonde. In Musicologica Istropolitana, 2005, roč. 4, s. 181-207.

[120] Napr. monotematické vydanie časopisu Slovenská hudba s témou Hudba etnických menšín. (Slovenská hudba, 2000, roč. 26, č. 3, 155 s.)

[121] Urbancová, Hana (Ed.): Piesňová tradícia etnických menšín v období Vianoc. (Studia Ethnomusicologica III). Bratislava: Ústav hudobnej vedy SAV; AEPress, 2006. 228 s.

[122] Napr. Krekovičová, Eva: Spevnosť a piesňový repertoár Slovákov v Poľnom Berinčoku. In Národopis Slovákov v Maďarsku, 1994, roč. 10, s. 131-159, Krekovičová, Eva: Faktory a formovanie folklórneho repertoáru Slovákov v Maďarsku. In Pospíšilová, Jana (Ed.):  Život a  kultura etnických minorit a malých sociálních skupin. Brno: Etnologický ústav AV ČR, 1996, s. 59-65.

[123] Važanová-Horáková, Jadranka: K etnomuzikologickému výskumu slovanských etnických skupín. In Slavica Slovaca, 2001, roč. 36, č. 2, s. 147-157.

[124] Napríklad: Elschek, Oskár: Ľudová hudba. In Stoličná, Rastislava (Ed.): Slovensko. Európske kontexty ľudovej kultúry. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2000, s. 340-357.

[125] Garaj, Bernard: K súčasnému stavu výskumu ľudovej inštrumentálnej hudby na Slovensku. In Ethnomusicologicum, 2004, roč. 3, s. 73-86.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

shopify analytics