Slavistický ústav Jána Stanislava SAV
Slavistický ústav Jána Stanislava SAV - Jan Stanislav Institute of Slavistics, SAS

         Russkaya versiya       English version

O ústave
Kontakt
Pracovníci
Granty
Časopisy
Publikácie
Konferencie
Doktorandské štúdium
Správy o činnosti
Fotografie
Knižnica
Slovenský komitét slavistov
Spolupracujúce inštitúcie
Zaujímavé linky
Aktualizácie

 

 

3. kapitola

Zo slavistickej literárnej vedy

 

 

 

Literárnovedná slovakistika v slavistickom výskume od deväťdesiatych rokov (marginália z ruskej literárnovednej slovakistiky)
 

Viera Žemberová


Slovakistika v literárnovednom i lingvistickom prejave má v ruskom slavistickom výskume desaťročia svoje prirodzené výskumné i vzdelávacie miesto vo vyprofilovaných inštitúciách národnej akadémie vied a vo vysokoškolských ustanovizniach, kde sa jej venuje pozornosť v spoločenskovedných alebo vyhranene odborných komparáciách s ďalšími zložkami autonómnych slovanských kultúr národných spoločenstiev a tam, kde sa slovakistika stala samostatnou zložkou výskumu.

Pre národné spoločenstvo sa stáva podnetná a inšpirujúca predovšetkým skutočnosť, ktorá ho povyšuje na stály objekt systematického štúdia a výskumu iného, hoci slovanským kontextom vymedzeného vedeckého prostredie najmä preto, lebo sa „jeho“ znakových reálií[33] ujíma, systematicky ich spracúva, komparuje a objasňuje buď ako jednotlivosť, alebo ako prvok včlenený do kontextu viacerých rovnako metodicky spracovaných oblastí zo spoločenských vied. Tento proces sa uskutočňuje aj preto, lebo do pôdorysu metodického rozčleňovania dokumentov, či iných materiálov vstupuje „nový“, ale aj „iný“ koncept, s ním spojená metodológia a nie raz aj netradičná tendencia zhodnocovania obsiahnutého materiálu a jeho hodnotového rozčlenenia postupmi literárnej vedy a literárnej komparatistiky.

Slovakistika, v našom prípade predovšetkým slovenská kultúra a literatúra, sa v posledných desaťročiach vrátila medzi súčasti intenzívneho literárnohistorického a pedagogického výskumu pre potreby štúdia odboru na Filozofickej fakulte Moskovskej štátnej univerzity M. V. Lomonosova. Napokon dokumentujú to svojím časovým, problémovým, personálnym a špecifickým záujmom o slovenskú literatúru „aktualizované“ publikácie[34] a tie (to ešte pripomenieme) sa viažu na aktivity slovakistky Ally Gemanovny Maškovej.[35]

Alla Mašková je iniciátorkou každej z pripomenutých publikácií, ktoré majú pedagogické využitie, teda aj ich koncepcia musí vychádzať z precizovaných vzdelávacích tendencií neslovenského študenta prenikajúceho do slovenského literárnovedného a umeleckého materiálu, do jeho „iného“ etnického, hoci tak isto slovanského pôdorysu, do koloritu a odlišného, objektívnym vývinom limitovaného nazeracieho „naturelu“ na politické, kultúrne a etnické deje, ktorým moderné slovenské národné spoločenstvo prešlo a prechádza.

Publikácie, ktoré vznikli ako učebnice, ale primárny žánrový rámec prekračujú svojím kolektívnym úsilím,[36] vyjadrujú buď sústredenie sa na slovenskú literatúru v jej vývinových jedinečnostiach, alebo na vytváranie kontextu na komparovanie jej špecifických procesov v slovanských literatúrach v istom, prirodzene diferencovanom, teda spoločensky nekompatibilnom vývinom a dejinnom priestore, ktorý sa odohráva aj uskutočňuje v európskych geografických a politických reáliách viac ako jedno tisícročie.[37]

Na dvoch konceptoch výkladu moderných dejín slovenskej literatúry sa autorsky presadili Maškovej spolupracovníci z jej vysokoškolského pracoviska[38] a z Ústavu slovenskej literatúry SAV v Bratislave.

Aj Maškovej komparatívne spracovanie slovenského naturizmu[39] s presahmi do európskych estetických a poetologických autorských dielní v 20. a 30. rokoch 20. storočia, ale aj dlhoročný poetologický, noetický a estetický výskum Jána Števčeka[40] venovaný tejto „línii“ európskej kultúry, ju nasmerovali v slovenskej próze druhej polovice 20. storočia do tvorby Petra Jilemníckého, Františka Hečka, Vladimíra Mináča, Petra Jaroša a Ladislava Balleka. Alla Mašková pri naznačovaní európskych iniciácií pre slovenský naturizmus začala v ruskej literárnej tradícii,[41] no interpretačné vyrovnávanie sa s estetikou, poetikou, filozofiou a etiku, veď ho noeticky odlišne formovali v európskych národných literatúrach genézou národnej kultúry, ju pri precizovaní štylistiky a typológie postavy aj témy nasmerovali do sústredeného a komparatívne rozvíjaného výkladu teórie a estetiky prózy C. F. Ramuza.[42]

Nenáhodné odbočenie k Maškovej autorskej práci venovanej slovenskému literárnemu naturizmu naznačuje jej znalosť dostupného materiálu z výskumu slovenskej literárnej vedy, ale i to, že tento literárny jav modifikuje a odkláňa, alebo obrátene zosúlaďuje, čím sa stráca osobitosť autorského postu v literárnom živote pre jeho dielo, jej reflektovanie podstaty ňou biograficky, tematicky a enumeratívne sprístupňovaných slovenských i ďalších autorov a ich tvorby. Mašková pri výklade slovenskej literatúry druhej polovice 20. storočia poetizuje svoj postoj k hodnote konkrétneho textu alebo k autorskej dielni ako k celku a odkláňa sa tak od literárnohistoricky podloženej, výskumom latentne precizovanej a navrstvovanej znalosti z reflektovaných postojov k slovenskej literárnej aktivite a dobovej literárnej spisbe, hoci ich ako fakty funkčne a zorientovane pripomína.[43] A tak je len prirodzené, že Alla Mašková metodologicky pristupuje k slovenskej literárnej vede tak, že prijíma jej členenie vývinu a jeho vnútorných procesov. Či už ide o literatúru do konca 19. storočia, alebo o prózu v rokoch 1945 až 1985. V tejto literárnohistorickej etape o vývine národnej literatúry prijala prevažujúce až zovšeobecnené výpovede o dominantných javoch vo vývinovom procese a v reáliách dobového literárneho života. Aj preto odkazujeme predovšetkým na tie závery, ktoré vzišli z diskusií o spôsobe a význame periodizovania povojnovej slovenskej literatúry[44]. Alla Mašková vo svojich úvodných konceptoch k vývinu slovenskej literatúry 20. storočia a k próze v rokoch 1945–1989 upozorňuje na to, že ide o kvalitatívne nové etapy, preto ich vystužuje všeobecnou charakteristikou procesu. Aj preto si primárne všíma prepojenie literárneho života na vnútorné spoločenské a politické procesy, a to preto, aby naznačila nerovnomernosť vývoja, čím tento objektívny nesúlad vplýval na slovenskú literatúru. Pritom je to proces otvorený, ktorý udržiava kontinuitu vývinu národnej literatúry ako entity. Zmeny si všíma vo vzťahu k umeleckej metóde, jazyku umeleckého textu, k tematike a genológii. Tieto zistenia by mali doložiť jednotlivé – poetologicky (vy)profilované – autorské portréty. Azda aj preto, čí práve z tohto podnetu vznikli aj ony ako kolektívny literárnovedný projekt.[45]

Publikácie Словацкая литература (1945–1985), Проза (1987) v „Предисловии“ Ally Maškovej sa metodologicky riadi periodizáciou: Пять периодов в истории послевоенной словацкой литературы (1945–1948, 1948–1956, 1956–1963, 1963–1969, 1969–1985), a to je také vnútroliterárne členenie vývinu literatúry, ktoré prešlo diskusiou na stránkach literárnovedného periodika Slovenská literatúra. Za odborný tím ju predložil Miloš Tomčík a pracovali s ňou publikácie, ktoré sa venovali rekonštrukcii a výkladu vývinu modernej slovenskej literatúry. Tento prístup vo svojej podstate ostáva v súlade s predstavou Mikuláša Bakoša o vývine spoločnosti a kultúry (literatúry, ktorá s jej podporou vzniká). Po roku 1990 sa periodizácia znova stala na krátky čas objektom vývinovej diskusie, ktorá sa vyrovnávala s procesmi rokov 1945–1989, ale tentoraz niesla v sebe aj jav exilovej, emigrantskej a okrajovej literatúry, ich adaptácie do vývinu slovenskej literatúry (Jozef Bžoch, Viliam Marčok). Podložím na diskusie sa stalo literárnohistorické zvažovanie o podmienke, ktorá si žiadala odpoveď: Ako preniká určovanie rozhrania vo vývine literatúry do jej hodnotového systému, ako sa vymedzuje generačný zástoj a významu v celku národnej literatúry, či tieto prieniky musia byť spojené s kvalitatívnymi premenami v jej „organizme“ a nie iba, alebo predovšetkým v spoločenských a politických procesoch, ktoré dominantne podmieňovali vo svojich záveroch najmä kultúru a autorskú tvorbu, kultúrnu prax a literárny život aj v ich nuansových prejavoch do konca roku 1989 (Stanislav Šmatlák, Peter Zajac, Valér Mikula).

Odpoveď na túto požiadavku poskytli slovenskí tvorcovia publikácie Словацкая литература. XХ век (2003), a to tak, že dvadsiate storočie vo vývine slovenskej literatúry, ktoré je „členité,“ časovo vymedzili rokmi 1900–1920 (realizmus – druhá vlna), literatúru rokov 1920–1950 a na literatúru 1950–2000. Tento časový manuál pôsobí ako ďalšia z ponúk na dostredivé zachytenie vnútroliterárnych „pohybov,“ ktorý sa vzďaľuje nuansám poetologického, estetického vymedzovania sa v literárnom procese, v generácii či v genológii autorského konceptu v prvej (medzivojnová) a v druhej (literatúre po roku 1945)[46] polovici 20. storočia v slovenskej literatúre.

Autorsky najvýraznejšiu príležitosť dostala Alla Mašková v publikácii Словацкая литература (1945–1985). Проза. Do nej pripravila Предисловие[47] a kapitoly Истоки до начала Х века,[48] Средневековье X-XV века,[49] do kapitoly Классицизм и преромантизм (1780 – 1815) pripravila portrét Jána Kollára[50] a Jána Kalinčiaka,[51] Реализм – первая волна (1870 – 1900)[52] a portrét Martina Kukučína.[53] Pri vypracovaní týchto častí ruskej mutácie dejín slovenskej literatúry do konca 19. storočia výrazne napomohli rovnomenné historiografické práce akademického, pedagogického a autorského výskumu, na čo publikácia upozorňuje obsažným odkazom na pôvodnú literárnovednú a umeleckú literatúru.[54] Výklad vývinových celkov sa pridŕža slovenskej literárnovednej praxe, pritom sa zdôrazňuje, že i tento periodizačný kľúč vyjadruje špecifiku historického vývinu slovenskej literatúry, ktorá prechádzala náročnou emancipačnou cestou v spoločenských dejinách kontinentu od 4. storočia nášho letopočtu až po koniec 19. storočia.[55]

Publikácie z dejín slovenskej literatúry pripravené medzinárodnými autorskými kolektívmi a určené ruským študentom slovakistiky sme „zachytili“ v ich štruktúre a metóde literárnovednej práce aj preto, lebo ich hodnotu nachádzame práve v tom, že sa ruská editorka ubránila vstupom „svojho“ možného neporozumenia jedinečnostiam vývinu inonárodnej, hoci slovanskej literatúry a sústredila sa na transparentné problémy aj osobnosti, čím sa prehľadové publikácie z dejín či konkrétneho problému modernej slovenskej literatúry a literárnej vedy menia na výskumnú výzvu, ako prenikať do detailov pri ďalšom, vertikálne zamýšľanom štúdiu slovenskej literatúry predovšetkým v 21. storočí, v jej autonómnosti i vo väzbách na medziliterárne genologické, estetické, filozofujúce i recepčné otázky. Tie totiž súvisia s posunom v literárnovednom koncipovaní budúcich spoločných projektov dejín literatúry ako poznávacieho a artistného „celku“ – aktuálnej, modernej – globalizujúcej sa kultúry. Napokon v nej to, čo vytvára v duchovnej kultúre národné aj s jeho jedinečným povedomím, v najbližších kontaktoch s prejavmi areálového dotyku nesmie, a ani nemôže, prísť o svoju jedinečnosť a o budúcnosť nielen v prejavoch svojho jestvovania, ale predovšetkým ako hodnota v súbore ďalších národných kultúrnych hodnôt a jedinečností slovanského duchovného a poznávacieho „priestoru.“

 

 

Poznámky

 

[33] Za znakové reálie možno označiť národný a literárny jazyk, vedomie etnicity, historické vedomie spoločenstva a ním vytváranú kultúru, udržiavané zvyky, dejiny a geografické podložie na vymedzenie etnického územia. Tento prvok sa stáva neprehliadnuteľnou súčasťou dejov pri takom spoločenstve, ktoré je súčasťou viacnárodných štátnych útvarov.

[34] Алла Г. Машкова, Ян Штевчек, Владимир Петрик, Иван Сулик: Словацкая литература (1945–1985). Проза. Москва: Издательство Московского университета 1987. 190 s.; Алла Машкова (Pед.): Словацкая литература от истоков до конца XIХ века. Учебник. Часть I. Москва: Московский государственный университет им. М. В. Ломоносова. Философский факультет 1997. 270 s.; Алла Машкова (Pед.): Словацкая литература. XХ век. Учебное пособие. Часть II. Москва: Издательство Московского университета 2003. 567 s.

[35] Vyvrcholením záujmu o slovenskú literatúru vysokoškolskej učiteľky Ally G. Maškovej je publikácia Алла Г. Машкова: Словацкий натуризм (30–40-е годы ХХ века). Москва: Издательство Московского университета 2005. 243 s.

[36] Zostavovateľka publikácií, ktorým sa venujeme, svoje autorské kolektívy vytvorila spájaním slovenských literárnych vedcov so spolupracovníkmi zo svojho moskovského akademického pracoviska. Do publikácie Словацкая литература от истоков до конца XIХ века (1997) zo slovenských literárnych vedcov spracovali jednotlivé kapitoly Zuzana Kákošová (v obsahu publikácie ju uvádzajú ako Kokoševa, pozri s. 4 a obsah), Hana Urbancová, Anna Kruláková, Zdenko Beran. V publikácii Словацкая литература. XХ век (2003) zo slovenskej literárnej vedy spolupracovali Marcela Mikulová, Zdenko Beran, Ján Zambor, Vladimír Petrík, Ladislav Čúzy, Štefan Drug, Viliam Marčok, Valér Mikula, Milan Darovec, Ján Števček, Anna Bokníková a Dagmar Podmaková. Publikáciu Словацкая литература (1945 - 1985). Проза (1987), v ktorej si A. Mašková overila nosnosť spojených síl slovensko-ruského literárnovedného kolektívu pri výklade procesov v slovenskej literatúre, spolupracovala s Jánom Števčekom, Vladimírom Petríkov a Ivanom Sulíkom. Alla Mašková do publikácie prispela úvodným a záverečným slovom a portrétovo-interpretačnými kapitolkami, ktoré sú venované Jánovi Kalinčiakovi, Martinovi Kukučínovi, Petrovi Jilemnickému, Františkovi Hečkovi, Petrovi Jarošovi, Ladislavovi Ballekovi a Jozefovi Kotovi.

[37] Dejiny slovenskej literatúry rekonštuuje Maškovej tím od 7. storočia n. l. v publikácii Словацкая литература от истоков до конца XIХ века. Москва 1997.

[38] Filozofická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, Pedagogická fakulta Univerzity Komenského, mimo Univerzity Komenského pôsobia Ivan Sulík a Dagmar Podmakov. Viacerí slovenskí spoluautori príspevkov, ktoré tvoria profilové autorské portréty v publikáciách pre ruských slovakistov, zostavovala ich A. Mašková, zužitkovali, alebo si overovali interpretačnú metódu práce s autorskou dielňou a konkrétnym autorským textom, ktorý sa z rovnako pedagogickým zámerom uviedol v parciálnych publikáciách Portréty slovenských autorov, Panoráma slovenskej literatúry I.–IV, Čítame slovenskú literatúru I.–III., či Viliam Marčok a kolektív: Dejiny slovenskej literatúry. III. (Bratislava: LIC 2004).

[39] Алла Германовна Машкова: Словацкий натуризм. Москва 2005.

[40] Za všetky práce Ján Števček: Lyrizovaná próza. Bratislava: Tatran 1987.

[41] Алла Германовна Машкова: Словацкий натуризм (2005): kapitola II.: Философские истоки натуризма, s. 57-88.

[42] Алла Германовна Машкова: Словацкий натуризм ( 2005): kapitola: Натуризм и европейские литературы, s. 116-160.

[43] Mašková ponúka vývinové fakty a dôveruje im tak, že sa vzdáva ich zdôvodňovania: výrazné je to v častiach o literatúre 60.–80. rokov 20. storočia, kde ideologické tézy pôsobiace v kultúre sa stávajú pre ňu problémom pri hodnotovom prenikaní do umeleckého textu . V tom bude jeden z objektívnych limitov, pred ktorými stojí výskum „zvonku“ voči „inej“ národnej kultúre a literatúre.

[44] Odkazujeme na príspevky Miloša Tomčíka v časopise Slovenská literatúra v 80. rokoch, ktoré riešili problém vo vzťahu k pripravovanému „akademickému“ štvrtému a piatemu zväzku dejín slovenskej literatúry a na prístupy Stanislava Šmatláka, Petra Zajaca, Viliama Marčoka, Jozefa Bžocha, ktoré sa do povedomia literárnovednej obce dostávali prostredníctvom vystúpení na vedeckých konferenciách, v zborníkoch a v publikácii Jozef Hvišč a kolektív: Biele miesta v slovenskej literatúre (1992), alebo pri inej príležitosti po roku 1990.

[45] Словацкая литература. XХ век je kompozične členená do dvoch častí: Первая половина ХХ века a Вторая половина ХХ века, Prvá časť sa venuje procesu v rokoch od 1920 do konca 40. rokov a prináša autorské profily týchto autorov: „Realizmus a druhá vlna“: Jozef Gregor Tajovský, Timrava, Ľudmila Podjavorinská; „Slovenská moderna“: Ivan Krasko; „Literatúra 1920–1950“: „próza“ Janko Jesenský, Jégé, J. C. Hronský, Milo Urban, Peter Jilennický, Ľudo Ondrejov, Margita Figuli, František Švantner, „poézia“ Ján Smrek, Emil Boleslav Lukáč, Valentín Beniak, Ladislav Novomeský, Rudolf Fabry, Janko Silan, „dráma“, ktorá je rozdelená na bloky 1920–1935, 1935–1950. Druhá časť sa venuje rokom 1950–2000, z prózy zahrnula autorov: Františka Hečka, Dominika Tatarku, Alfonza Bednára, Ladislava Mňačka, Petra Karvaša, Vladimíra Mináča, Ladislava Ťažkého, Jána Johanidesa, Vincenta Šikulu, Rudolfa Slobodu, Petra Jaroša, Ladislava Balleka, Pavla Vilikovského, do „poézie“ boli zahrnutí Ján Kostra, Pavol Horov, Miroslav Válek, Milan Rúfus, Lýdia Vadkerty-Gavorníková, Ján Stacho, „próza mladých“ a „dráma“ sú spracované ako rešeršový koncept.

[46] Literárnohistorický prístup k tomuto obdobiu zotrváva pri „politologickom“ označovaní povojnových rokov vo vývine slovenskej literatúry. Najčastejšie sa označuje za literatúru po roku 1945, literatúru rokov 1945–1989, stále zriedkavejšie – aj pre vnútornú vývinovú ruptúru v 60. rokoch – ako socialistická literatúra a literatúra po druhej svetovej vojne.

[47] Словацкая литература от истоков до конца XIХ века, 1997, s. 3-4.

[48] Словацкая литература от истоков до конца XIХ века, 1997, s. 5-11.

[49] Словацкая литература от истоков до конца XIХ века, 1997, s. 12-21.

[50] Словацкая литература от истоков до конца XIХ века, 1997: Ján Kollár (1793–1852), s. 89-100.

[51] Словацкая литература от истоков до конца XIХ века, 1997: Ján Kalinčiak (1822–1871), s. 164-176.

[52] Словацкая литература от истоков до конца XIХ века,1997, s. 187-204.

[53] Словацкая литература от истоков до конца XIХ века, 1997: Martin Kukučín (1860–1928), s. 232-243.

[54] Словацкая литература от истоков до конца XIХ века, 1997: Рекомендуемая литература, s. 269-271.

[55] Словацкая литература от истоков до конца XIХ века, 1997: „Предисловие“, s. 3, „Истоки (до начала X века)“, s. 5.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

shopify analytics