Slavistický ústav Jána Stanislava SAV
Slavistický ústav Jána Stanislava SAV - Jan Stanislav Institute of Slavistics, SAS

         Russkaya versiya       English version

O ústave
Kontakt
Pracovníci
Granty
Časopisy
Publikácie
Konferencie
Doktorandské štúdium
Správy o činnosti
Fotografie
Knižnica
Slovenský komitét slavistov
Spolupracujúce inštitúcie
Zaujímavé linky
Aktualizácie

 

 

3. kapitola

Zo slavistickej literárnej vedy

 

 

 

Literárnovedná slavistika na Univerzite Komenského po roku 1990
 

Jozef Hvišč


Výskum a štúdium slavistiky po roku 1990 prešiel najprv prechodnou fázou stagnácie, a po nej fázou postupného oživovania a transformácie.

Stagnácia bola reakciou na „ideologizovanú“ slavistiku, ktorá prevažovala v predchádzajúcich rokoch ako súčasť marxistickej koncepcie humanitných vied. Stagnácia silnejšie zasiahla vysoké školy, a jedným z jej prejavov bol pokles záujmu o štúdium slovanských jazykov a literatúr. S tým, pravdaže, dochádzalo k revízii dovtedajších programov, ktoré aj keď mali racionálny charakter, nemohli v novej spoločenskej situácii tvoriť priamu kontinuitu výučby a výskumu na žiaducej odbornej a organizačnej úrovni. Univerzitná slavistika „posilnená“ pracovníkmi, ktorí pred rokom 1990 boli držaní v úzadí, v týchto rokoch viac sľubovala než reálne formovala a projektovala.

Barometrom odbornej a spoločenskej predilekcie určitého univerzitného odboru je záujem o jeho štúdium. Môžeme konštatovať, že zhruba od polovice deväťdesiatych rokov sa záujem o štúdium slavistických študijných odborov začal zvyšovať. Slavistika sa začala meniť, a tým sa menila aj študijná štruktúra jednotlivých slovanských filológií.

Prvým krokom k tomu boli systémové zmeny zamerané na posilnenie štúdia jednotlivých slovanských filológií. Po zabezpečení kontinuitného štúdia polonistiky a bulharistiky sa v roku 1991 na Filozofickej fakulte otvoril lektorát slovinského jazyka, v roku 1993 magisterské štúdium chorvatistiky, lektorát srbského jazyka, a napokon v roku 1996 aj štúdium českého jazyka a kultúry (bližšie pozri v štúdii Márie Dobríkovej v tejto publikácii).

Bol to druhý významný krok, ktorý možno charakterizovať ako kompletizácia štúdia slovanských jazykov a literatúr (pravda, spolu s rusistikou, ktorá si ponechala vlastnú katedru) s prihliadaním na špecifikáciu jednotlivých filológií i na integrálne súvislosti dejín slavistiky ako historického celku.

Tým sa v štúdiu slavistiky vytvorili podmienky pre porovnávací a konfrontačný výklad slovanských jazykov a kultúr. Do programu štúdia boli zavedené prednáškové cykly o teórii literárnej komparatistiky a teórii prekladu, ktoré nadväzovali na najnovšie metodologické výskumy v oblasti interkultúrnych vzťahov a súvislostí. Na tejto báze sa presadzovalo aj štúdium a výskum súvislostí, analógií a paralel slovanských a neslovanských jazykov a kultúr, čo bolo podporené aj dvojpredmetovým štúdiom slovanských a neslovanských filológií.

Tu treba konštatovať, že pozitívnu úlohu v tomto rozbiehaní slavistického štúdia zohral 11. medzinárodný zjazd slavistov v Bratislave v roku 1993, ktorý aj keď vtedajšia tlač a média ignorovali, zaujal mysle a snahy pracovníkov v tejto oblasti, a to sa prejavilo nielen na zvýšení záujmu o štúdium, ale aj na zvýšení publikačnej produkcie. Špecializácia slavistiky smerovala k užšiemu výberu tém smerujúcich k národnej špecifikácii slovanských jazykov, literatúr a kultúr, a to sa v konkrétnom študijnom a výskumnom procese prejavilo ako vzájomná aktivizácia, súťaženie a spolupráca.

Vedenie Filozofickej fakulty UK v Bratislave pohotovo zachytilo tento trend a poskytovalo katedrám priestor na uplatňovanie vlastných výskumných a organizačných zámerov. Najlepšie podmienky k tomu mala práve slavistika. Bola tu bohatá tradícia, rozvinutá medziuniverzitná spolupráca, a boli tu aj – overené časom i študijnou praxou – práce vedeckých osobností predchádzajúcich rokov, z ktorých mnohé nestratili svoju odbornú pôsobnosť ani v situácii otvorenej slavistiky.

Ako sa formovala nová koncepcie štúdia a výskumu slavistiky, dokumentuje séria šiestich konferencií, organizovaných Katedrou slovanských filológií od roku 1996. Ich obsah a problémové zameranie prezentuje šesť knižných publikácií, podľa ktorých si možno vytvoriť postup a priebežné výsledky tohto formovania.

Prvá mala metodický charakter, bola pokusom o vstupné mapovanie terénu. Autori príspevkov, podávajúcich charakteristiku slavistických odborov, ktoré sa realizovali na Filozofickej fakulte UK v podobe študijných špecializácií, si stanovili tri základné ciele: 1. metodicky prehodnotiť doterajšie štúdium slovanských filológií, 2. definovať hodnotové kritériá tohto štúdia, 3. rekognoskovať stav a možnosti so zameraním na potreby súčasnej slavistiky.[22] Aj keď sa nastolené ciele nedoriešili v plnom rozsahu, dostali sa do zorného poľa pozornosti ako naliehavá úloha dňa a snaha o jej systémové riešenie. Zborník bol predstupňom publikácie Filozofická fakulta Univerzity Komenského v retrospektíve a perspektíve, vydanej k 75. výročiu založenia fakulty, ktorá v rámci komplexného hodnotenia štúdia a výskumu bilancovala aj vývin slavistiky a rusistiky.[23]

Nasledovali interpretačné sondy do problémových otázok jazykových a literárnych vzťahov, kontaktov a intertextových súvislostí. Tematika ďalších konferencií a zborníkov bola stanovená podľa stavu a personálnych možností jednotlivých filológií. Z tohto hľadiska ako najlepšie „vybavená“ (popri rusistike) sa ukázala polonistika, ktorej bola venovaná nasledujúca konferencia a zborník.[24] Pozornosť bola zamerané jednak na nové bilancovanie prekladateľskej recepcie po roku 1945, jednak na problémovú konfrontáciu literárnych súvislostí v literárnohistorickej a teoretickej perspektíve.

V nasledujúcich zborníkoch sa vo vývinovom rámci vzťahov interpretovali otázky jazykov, literatúr, prekladateľskej recepcie a vzájomných kultúrnych aktivít. V bulharistickom[25] a nasledujúcich zborníkoch[26]  možno postrehnúť posun problematiky k historicko-kultúrnym súvislostiam, tým aj k otázkam literatúry a kultúry inonárodných enkláv, pôsobiacich v slovenskom literárnom a kultúrnom kontexte. Ukázalo sa, že v tejto oblasti medzislovanských vzťahov dochádza k stálej jazykovej a literárnej interakcii, ktoré predstavujú koncentrovaný model vzťahov intertextuálneho charakteru.

To nám pripomína, že uvedené slavistické podujatia mali nezanedbateľnú kultúrnu a spoločenskú váhu: akreditovali štátotvornú štruktúru nových národných a kultúrnych organizmov (včítane slovenského), ich schopnosť prezentovať sa v procese historicky zdokumentovaných vzťahov a súvislostí v podobe aktívnych súčiniteľov slovenskej literárnej vedy. Lebo vo výskume súvislostí nejde len o vzťahy ako také, ale aj o schopnosť a pripravenosť národných kultúr aktívne spolupôsobiť v interkultúrnom procese.

V chorvatistickom a slovinistickom zborníku tento fakt vystúpil ako primárny – koncentroval pozornosť bádateľov na vzťahy externokontaktového charakteru, v ktorých dominovala snaha o sformulovanie historicko-genetických podmienok vzťahov na báze ideovej interpretácie kultúrno-národného vývinu. Aj v tom treba vidieť snahu o definovanie miesta a významu jednotlivých slovanských filológií v procese ponovembrovej transformácie.

V bohemistickom zborníku[27] sa tieto skutočnosti prejavili trochu inak: Prevažuje v ňom internokontaktová interpretácia metodologických a teoretických otázok, zaradených do časti Metódy a koncepcie. V prípade slovensko-českých vzťahov totiž externokontaktové vzťahy (kontakty, znalosť literatúr, recepcia literárnych diel, korešpondenčné a osobné styky autorov, ohlasy atď.) sú relatívne prístupné a preskúmané, takže bádatelia sa môžu viac zamerať na problematiku koncepčného a typologického charakteru. Týka sa to vlastne aj nasledujúcich častí tohto zborníka (Literárne súradnice, Vo svetle jazykových súvislostí), ktoré popri pokusoch o súhrnné hodnotenie vzťahov prinášajú komparatívnu interpretáciu poetologických otázok, prekladateľských postupov, literárnych žánrov, metodických koncepcií, vývinových a výrazových systémov. Na tomto základe Ivo Pospíšil sformuloval myšlienku „otvorenej slavistiky,“ ktorú vyjadril slovami: „Česko-slovenské a slovensko-české vztahy se tak skrze vlastní bilaterálnost a transcendující fenomén slovanství posouvají k středoevropanství (...), který poukazuje na význam mezislovanské kooperace.“[28]

V roku 1996 bola na Katedre slovanských filológií utvorená Slovensko-poľská a poľsko-slovenská komisia humanitných vied, zložená zo slovenských polonistov a poľských slovakistov a slavistov, ktorá na spoločných zasadnutiach rieši koncepčné a metodologické otázky komparatívneho výskumu. Organizuje spoločné pracovné zasadnutia, a v tomto rámci usmerňuje výber a realizáciu výskumných výsledkov v podobe slavistických knižných publikácií. Do dnešných čias vyšlo z iniciatívy tejto komisie 5 knižných publikácií[29] a 10 zväzkov slovensko-poľského periodika „Kontakty,“ vydávaného striedavo na Slovensku a v Poľsku.[30] Obsahová náplň týchto publikácií má komparatívny charakter, a hoci v nich dominuje slovensko-poľská problematika, výrazne dokumentujú nové možnosti a koncepčné smerovanie tohto štúdia.

V závere treba pripomenúť, čo z uvedených podujatí a publikácií vyplýva pre hodnotenie súčasnej literárnej slavistiky na Filozofickej fakulte UK v Bratislave: 1. Na prvom mieste sú dôkazom, že fakulta má veľký vlastný pedagogický a výskumný potenciál, pritom i rozvetvenú medziuniverzitnú spoluprácu, ktorá je aktívnou zložkou bratislavskej univerzitnej slavistiky. 2. Medziuniverzitná spolupráca posilňuje komparatívny aspekt štúdia a výskumu, ktorý sa uplatňuje v dvoch rozmeroch: historicko-vývinovom ako súčasť kompaktných dejín slovanských literatúr, a metodologickom ako inštrukcia porovnávacej analýzy literárnych textov. 3. Zvýšená pozornosť sa venuje hodnoteniu prekladov na základe intertextovej interpretácie prekladu.[31] 4. Čiastkové interpretačné procedúry sa prenášajú do kompaktných charakteristík literárnych smerov, škôl, koncepcií, aby sa nenarušilo poznanie kompaktného celku, ktorým sú dejiny slovanských literatúr. 5. V tom sa priebežne deklarujú aj medziliterárne vzťahy a súvislosti ako faktory medziliterárneho procesu.

Chceme tým zdôrazniť, že výklad a výskum slovanských literatúr prekonal statický vlastivedný charakter; nadobudol charakter vzájomnej konfrontácie, do ktorej vstupujú aj vzťahy k neslovanským literatúram (ak ide o autorov, ktorí sa uplatnili aj v západných kultúrach).

Všetky tieto postupy sú účinne spojené s prácou zahraničných lektorov, ktorí sú aktívnymi článkami pedagogického i výskumného procesu; zabezpečujú autentickosť nielen jazyka, ale aj príslušnej literárnej kultúry a sú garantmi výskumnej spolupráce fakulty s ich materským pracoviskom.

V tejto práci, ako sme už naznačili, literárna slavistika nezačínala od nuly. Nadviazala na tradíciu, osvedčené informatívne kanály, rozvetvené individuálne styky, na skúsených slavistov,[32] prekladateľov a kritikov slovanských literatúr. Slavistika sa bližšie primkla k literárnovednej slovakistike a k aktivitám medzinárodných zjazdov slavistov, a tým sa jej otvoril priestor pre aktívnu účasť v živom organizme súčasnej vedy a kultúry. Svedčí o tom spoločná účasť slavistov a slovakistov na domácich i zahraničných výskumných podujatiach, ktoré obohacujú interdisciplinárny status súčasných humanitných vied.

 

 

Poznámky

 

[22] Hvišč, Jozef (Ed.): Štúdium slovanských filológií na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave

 Bratislava: T.R.I.Médium, 1996, s. 5 a nasl.

[23] Hvišč, Jozef: Slovanská filológia na FiF UK. In Škoviera, Daniel (Ed.): Filozofická fakulta Univerzity Komenského v retrospektíve a perspektíve. Bratislava: Stimul, 1997, s. 10-16; Blazsek, Rudolf – Eliáš, Anton: Jazykovedná a literárnovedná rusistika na FiF UK. In Škoviera, Daniel (Ed.): Filozofická fakulta Univerzity Komenského v retrospektíve a perspektíve. Cit. dielo, s. 22-33.

[24] Hvišč, Jozef (Ed.): Slovensko-poľské jazykové a literárne vzťahy. Bratislava: T.R.I.Médium, 1997.

[25] Dobríková, Mária (Ed.): Slovensko-bulharské jazykové a literárne vzťahy. Bratislava: T.R.I.Médium, 1998.

[26] Horák, Emil (Ed.): Slovensko-chorvátske jazykové a literárne vzťahy. Bratislava: T.R.I.Médium, 1999; Pančíková, Marta (Ed.): Philologica LIII. Slovinsko-slovenské jazykové, literárne a kultúrne vzťahy. Bratislava: Univerzita Komenského 2001; Ičevska Taťjana (Ed.): Jazyk a literatúra v modernej spoločnosti. Veliko Tărnovo: Vydavateľstvo „Faber,“ 2005.

[27] Hvišč, Jozef (Ed.): Slovensko-české vzťahy a súvislosti. Bratislava: T.R.I.Médium, 2000.

[28] Hvišč, Jozef – Pospíšil, Ivo: K otázke slovanskej a európskej sebareflexie. In Hvišč, Jozef (Ed.): Slovensko- české vzťahy a súvislosti. Bratislava: T.R.I.Médium, 2000, s. 246.

[29] Hvišč, Jozef (Ed.): Historické a kultúrne zdroje slovensko-poľských vzťahov. Bratislava: Slovensko-poľská komisia humanitných vied, 2000; Kontinuita romantizmu. Vývin – sävislosti – vzťahy. Bratislava: S-PKHV, 2001; Vývin a význam slovensko-poľských vzťahov. Bratislava: S-PKHV, 2003; Polonica Slovaca. Bibliografia knižných prekladov poľskej literatúry. Bratislava: S-PKHV, 2004; Slovensko – Poľsko. Bilaterálne vzťahy v procese transformácie. Bratislava: S-PKHV, 2008.

[30] Kontakty, časopis Slovensko-poľskej komisie humanitných vied. (Vychádza od r. 2001.) Hlavný red. slovenských vydaní Jozef Hvišč, hlavný red. poľských vydaní Ryszard Gładkiewicz, od IV. zv. Joanna Goszczyńska.

[31] Kulihová, Alica – Škvareninová, Oľga (Ed.): Preklad ako kultúrna a literárna misia. Bratislava: Univerzita Komenského, 2010.

[32] Dobríková, Mária (Ed.): Philologica LXVII [zborník venovaný univ. profesorovi Šimonovi Ondrušovi]. Bratislava: Univerzita Komenského, 2011.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

shopify analytics