Slavistický ústav Jána Stanislava SAV
Slavistický ústav Jána Stanislava SAV - Jan Stanislav Institute of Slavistics, SAS

         Russkaya versiya       English version

O ústave
Kontakt
Pracovníci
Granty
Časopisy
Publikácie
Konferencie
Doktorandské štúdium
Správy o činnosti
Fotografie
Knižnica
Slovenský komitét slavistov
Spolupracujúce inštitúcie
Zaujímavé linky
Aktualizácie

 

Dialekt ako nevyčerpateľný zdroj informácií
o historickom vývine jazyka a spoločnosti

 

Marianna Sedláková


Pri tejto príležitosti musíme v prvom rade vzdať hold tým jazykovedcom, ktorí si považovali za povinnosť venovať (svojmu) nárečiu taký kus pracovnej energie, že nám po nich ostala informačne bohatá monografia, čo je neodškriepiteľný fakt týkajúci sa osobnosti, ktorú tu dnes svojím spôsobom oslavujeme – Jána Stanislava. Hold vzdávam i takým lingvistom, po ktorých ostalo aspoň materiálové východisko alebo aj jediná zásadná štúdia venovaná (ich) nárečiu. Takéto práce totiž, ako je známe, v spojení so štruktúrnou jazykovedou, najmä však fonológiou, umožnili zaplniť biele miesta vo vedomostiach o vývine slovenčiny bez nutnosti opory v reálnych historických textoch. Ak by to bolo možné, ja osobne by som zaviazala každého jazykovedca ako autochtónneho používateľa nárečia, aby svojmu nárečiu venoval aj napriek inej jazykovednej orientácii aspoň jednu štúdiu, pretože je na to ten najpovolanejší. Žijeme totiž v čase výrazných spoločenských zmien zasahujúcich aj ľudské komunikačné kódy, z ktorých všetky, kodifikované rovnako ako tie nekodifikované, stále v sebe nesú pečať historického vývinu a každá synchrónna zmena v nich odkazuje aj do minulosti, nielen prostredníctvom dôkazov o vývine samého jazykového systému pod vplyvom spoločenských udalostí, ale aj vývinu ľudského myslenia.[1]

Ako dôkaz na konštatovanie uvedené v názve nášho príspevku sme si vybrali tri prípady „stretu“ dvoch odlišných jazykových štruktúr v rámci slovenského národného jazyka. V prvom prípade ide o priamy stret konkrétneho stredoslovenského a konkrétneho východoslovenského nárečia spôsobený presídlením obyvateľov v polovici 20. storočia, v druhom prípade ide o stret spisovnej slovenčiny a východoslovenských nárečí ako celku v priebehu existencie aktuálnej kodifikácie spisovnej slovenčiny a v treťom prípade ide o historický stret (strety) západoslovanských a nezápadoslovanských jazykových štruktúr na území východného Slovenska. Všetky uvádzané prípady sa odohrávajú v rozmanitých časových či spoločenských podmienkach, to, čo ich spája, je istý spôsob reakcie jazykových systémov na vzniknutú spoločenskú a jazykovú situáciu. Prvé dva prípady možno označiť za synchrónne, pri ktorých bolo a ešte stále je možné použiť priame pozorovanie. Špecifické poznatky z nich sme potom uplatnili v treťom – historickom prípade na riešenie sporných otázok fonologického vývinu v predkodifikačných časoch.

Výraznú zmenu v existencii a vývine slovenských nárečí začala po svojej kodifikácii a jej uvedení do praxe predstavovať spisovná slovenčina založená na zásadných znakoch jazyka severozápadného regiónu stredoslovenských nárečí,[2] čo bol pre vývin slovenčiny ako národného jazyka nielen výrazný spoločenský zlom, ale aj významný zásah spôsobujúci štruktúrne posuny v jazykových (sub)systémoch. Na viacerých miestach sme už boli totiž spomenuli zásadné postavenie fonologickej roviny v jazykovom systéme, ktorá ako prienik do prírodných štruktúr je zo všetkých jazykových rovín najodolnejšia voči vplyvom spoločenským, ba naopak, nesystémové zásahy do jej štruktúr[3] môžu spôsobiť neočakávané zmeny dotknutého podsystému podľa vlastných (viac prírodných ako spoločenských) pravidiel.[4] Zvuková jazyková rovina teda podáva najobjektívnejší pohľad na vývin systému v porovnaní s ostatnými jazykovými rovinami. Súčasná spisovná slovenčina štúrovského typu predstavuje z fonologicko-typologického hľadiska prechodný typ od jazyka vokalického k jazyku konsonantickému.[5] V porovnaní s inými slovanskými jazykmi prechodného typu predstavuje však jazyk, ktorý sa zo všetkých fonologicky porovnateľných jazykov (najbližšie čeština, západoslovenské a stredoslovenské dialekty) najviac (spolu s niektorými stredoslovenskými dialektmi) drží vokalických fonologických znakov, a to napríklad aj neutralizáciou kvantity, čo sme aj my paradoxne pôvodne považovali za znak obmedzujúci „vokalickosť“ súčasnej spisovnej slovenčiny. Stav pretrváva napriek zániku fonémy /ä/[6] (mäkkého korelačného pendantu k tvrdej fonéme /a/), ktorú v súčasnom systéme spisovnej slovenčiny udržiava už len pravopis. Pozostatky maximálnej mäkkostnej vokalickej korelácie[7] v systéme pretrvávajú najmä prostredníctvom diftongov, ktoré sú výsledkom zmeny vokalickej štruktúry, ktorá do svojej kraľujúcej kvanitatívnej korelácie zakomponovala i koreláciu vokalickej difúznosti,[8] ktorá sa – vďaka pravopisu – dodnes dá pozorovať ako pôvodná neutralizácia (po neperniciach: žriebähúsa), v súčasnosti je to však už alternácia. V konsonantickom subsystéme, pôvodne dominujúca neutralizovaná vlastnosť difúznosti (z pôvodnej palatálnosti), ktorá sa postupne obmedzila na štyri korelačné páry (d-ď, t-ť, n-ň, l-ľ) bola štruktúrne pod vplyvom ekonomizácie reči nahradená – aj v súčasnosti najrozšírenejšou – znelostnou neutralizáciou.[9] Na základe vyššie uvedenej fonologickej zmeny vo vokalickom podsystéme fungujú i-ové diftongy ako mäkké varianty jednoduchých dlhých vokálov, samozrejme v duchu starších vokalických pomerov – v ktorých sú základnými dlhými vokálmi prostredného radu /ie/ a /uo/ oproti /é/ a /ó/. Za prejav istej prevahy či sily vokalického podsystému možno teda považovať každú diftongizáciu, ktorá sa v jazykových systémoch štruktúrne udržala, alebo i stopy po nej v podobe rozpadnutých diftongov. Pozostatkom vokalických typologických znakov strednej slovenčiny (teda i súčasnej spisovnej slovenčiny) je okrem slabikotvorných likvíd i výsledok staršej štruktúrnej zmeny – nedokončenej kontrakcie v prípadoch I. sg. feminín (s dobro ženoụ [10] – ako výsledok zmenenej pomernej chronológie kontrakcie voči denazalizácii) korešpondujúcu so synchrónne vnímanou nedôslednou znelostnou neutralizáciou (v – f) na konci slabík (teda i slov), čo v konečnom dôsledku len potvrdzuje isté obmedzenie konsonantických štruktúr.

O tom, že pre východoslovenské dialekty, ktoré sú pôvodom konsonatického fonologického typu, bol vznik spisovnej slovenčiny na stredoslovenskej báze historicky stret vysoko kontrastný, svedčí i naša skôr sociolingvistická sonda do používania nárečia vo východoslovenskej obci Nová Polhora.[11] Tu vedľa seba žijú od roku 1942 predstavitelia stredoslovenského, pohronského nárečového typu, spolu so Šarišanmi. Pri vzniku obce boli Stredoslováci v miernej prevahe (42 rodín) oproti Šarišanom z Ploského (18 rodín) a Šarišských Bohdanoviec (15 rodín). Výskum ukázal, že prvé stretnutia Stredoslovákov s Východoslovákmi boli sprevádzané vysokou mierou neporozumenia, až do takej miery, že z oboch strán bola a je na vzájomnú komunikáciu volená prevažne spisovná slovenčina.[12] Napriek tomu sa potvrdila vyššia ústretovosť prisťahovalcov v používaní vzájomných nárečí ako domácich obyvateľov. Kým sa ešte rodinné väzby Stredoslovákov na pôvodnú Oravu dajú aj po 220 rokoch (10–11 generácií) u štvrtiny presťahovalcov vďaka našim kultúrnym stereotypom[13] vypozorovať, pozorovanie vývinu dialektu ukazuje, že jeho zánik v nepriaznivých podmienkach môže trvať 3–4 generácie. V súčasnej dobe totiž pôvodným pohronským dialektom hovoria v Novej Polhore už len najstarší obyvatelia obce, ktorí sa narodili ešte na Pohroní. Za nepriaznivé podmienky uvedeného prípadu musíme označiť diametrálne odlišné nárečové prostredie, do ktorého sa Stredoslováci prisťahovali a veľmi silnú pozíciu šarišského nárečia v komunikačnej realite, v neposlednom rade i existenciu spoločného komunikačného kódu – spisovnej slovenčiny, štruktúrne pomerne blízkeho jazyka pôvodnému nárečiu Pohronských Polhorčanov. Ak sa na vývine pôvodného pohronského stredoslovenského nárečia v Novej Polhore šariština nejako podpísala, tak to je výlučne na úrovni zvukovej roviny, v prvom rade v suprasegmentálnom podsystéme, čiastočným obmedzením kvantity (čiastočne i zoslabením prízvuku na prvej slabike slova), v segmentálnom podsystéme to bol ústup diftongov (najmä o[14]) vo výslovnosti, čo štruktúrne úzko súvisí so zmenou kvantitatívnych pomerov.[15] Prípad dokazuje, že zmeny fonologických štruktúr sa pri strete dvoch odlišných systémov dejú u jednotlivcov podvedome a postupne od zvukov suprasegmentálneho charakteru smerom ku segmentom.

Vyše 170-ročná kodifikácia spisovnej slovenčiny sa na vývine východoslovenských nárečí podpísala postupným zanikaním najslabšieho štruktúrneho prvku konsonantického subsystému, foném ś a ź vo výslovnosti používateľov východoslovenských dialektov. Tento jav sme si začali všímať najprv na nositeľoch východoslovenských nárečí z vysokoškolského slovakistického prostredia.[16] Tam sme si uvedomili, že najprv zanikajú tieto prvky vo výslovnosti mladých ľudí, pričom sluchovo sú ešte jednotlivci používajúci nárečie schopní akustické rozdiely medzi š – ś a ž – ź postrehnúť, ale čoraz viac mladých ľudí už rozdiel medzi uvedenými typmi sykaviek vôbec nepočuje.[17] V našej sonde do podrobnejšieho výskumu tohto javu sme sa opreli o najväčšiu autoritu v poznaní šarišských nárečí (F. Buffu), konkrétne to bola sonda do jeho rodného nárečia (Dlhá Lúka)[18], pretože vo svojej monografii o tomto nárečí z roku 1953 sa autor ešte nezmieňuje o žiadnych náznakoch zániku (zadoďasnových mäkkých) sykaviek ś, ź, čo je pre nás časový údaj, na základe ktorého môžeme stanoviť „rýchlosť“ s akou tento jav z reči v súčasných podmienkach ustupuje. Respondentov sme sledovali aj podľa veku a zistili sme, že dôsledne adekvátnu výslovnosť ś, ź dodržiava už len najstaršia generácia respondentov nášho výskumu. Podľa sluchového vnemu sme rozdeľovali v jednotlivých skupinách slová, ktoré boli vyslovené s pôvodnými hláskami ś, ź alebo neboli vyslovované s mäkkými sykavkami a definovali sme tieto sykavky ako prechod medzi východoslovenskými ś, ź a celoslovanskými š, ž, prípadne sme do tejto podskupiny zahrnuli aj sykavky jednoznačne vyslovené nesprávne ako š, ž namiesto ś, ź.[19] Ak by sme chceli zovšeobecniť frekvenciu realizácie mäkkej zadoďasnovej fonémy /ś/ v reči strednej generácie obyvateľov Dlhej Lúky, môžeme na základe našej druhej sondy[20] konštatovať, že uvedený konsonant sa realizuje len v polovici prípadov jej potenciálnej realizácie u strednej generácie používateľov nárečia. Keď tento stav porovnáme so súčasnou staršou generáciou, zistíme, že ide o štyridsaťpercentný pokles realizácie mäkkého konsonantu [ś] oproti najstarším informátorom z našej sondy. Táto fonéma je v reči strednej generácie nahrádzaná polomäkkým konsonantom artikulovaným niekde medzi [š] a [ś] vo väčšej miere ako v jazykovom prejave najstaršej generácie. Z povedaného vyplýva aj to, že najmladšia generácia používateľov nárečia v Dlhej Lúke už stráca výslovnostný vzor daných foném, dá sa teda predpokladať, že ich už vôbec nebude vyslovovať a bude mať výrazný problém i v ich akustickom odlišovaní, hoci akustický rozdiel medzi nimi má stále v systéme dištinktívnu funkciu (perśi – prsia a perši – prvý; žime – sloveso v 1. os. pl. rozkazovacieho spôsobu a źime – substantívum v D/L sg. a pod.) Z uvedených príkladov sa za istý čas stanú homonymá významovo odlíšiteľné iba kontextom. Zánik uvedeného javu môže v jednotlivých nárečiach trvať 3 – 4 generácie, ale celoplošne sa dostavuje až v štádiu všeobecnej rozšírenosti spisovnej slovenčiny[21] a, pravdaže, je podmienený i vzdelanostnou štruktúrou obyvateľstva jednotlivých nárečových lokalít.

K stretu vokalického a konsonantického fonologického typu jazyka na území východného Slovenska došlo/dochádzalo i v dobách historických. Predpokladáme totiž, že fonologické subsystémy pravdepodobne všetkých prirodzených jazykov oscilujú medzi týmito krajnými pólmi, pričom jeden zo subsystémov – ten štruktúrne rozvinutejší – prispôsobovaním sa prostredníctvom neutralizácií plní zásadnú úlohu v ekonomizácii reči, kým ten druhý – je garantom stability fonologického systému. Môžeme to potvrdiť i prípadmi väčšiny východoslovenských dialektov ako reprezentantov krajného konsonantického typu jazyka, v ktorých sa v súčasnosti neutralizácie odohrávajú len v konsonantickom subsystéme. Ale všetky vývinové zmeny vokalizmu (dnes registrované buď ako alternácie v rámci systému: vešac – viśic, alebo ako vývinové rozdiely v konfrontácii so susednými systémami: čelo – čolo, ako dôkaz historickej prítomnosti vokalickej mäkkostnej štruktúry, podobne ako pri podobe zámena čo) sú svedkami uvedených stretov a z nich plynúcej vzájomnej interakcie v rámci fonologických zákonov prostredníctvom akomodačných zmien, pričom najbližšie k maximálnej konsonantickej mäkkostnej korelácii je fonologický systém sotáckych nárečí[22] v severných a východných okrajových častiach regiónu. Medzi týmito krajnými pólmi existuje, ako dokazujú už len subsystémy slovenského národného jazyka, viacero možných variantov, pri ktorých sa neutralizácie odohrávajú v rozmanitej miere v oboch fonologických subsystémoch tak, ako je to napríklad v spisovnej slovenčine a severozápadnom regióne stredoslovenských nárečí (kde funguje kvantitatívna či kvantitatívno-difúzna/kvantitatívno-glajdová neutralizácia[23]) alebo v západoslovenských dialektoch, kde – napriek dištinktívnej kvantite – kvantitatívna neutralizácia nefunguje.

Rešpektujúc tradičné trichotomické členenie slovenských dialektov[24] a migračno-integračnú teóriu o pôvode slovenčiny[25] uvažujeme, že k vyššie uvedeným stretom muselo dôjsť určite v časoch kolonizačných, okolo 5. storočia n. l., keď sa práve na tomto území (tak ako aj na území západného Slovenska, Moravy a Čiech) stretli kmene s jazykom severo-západného slovanského typu, pravdepodobne s konsonantickou fonologickou štruktúrou, prichádzajúce zo severu a kmene s jazykom južného typu (pôvodne juho-východného) s pravdepodobne vokalickou mäkkostnou štruktúrou, prichádzajúce z juhu, najprv osídliac Panóniu. Neskôr, pod tlakom Maďarov, sa slovanskí prisťahovalci z juhu presídli na územie hornatejšieho stredného Slovenska.[26] Tam v podhorí Vysokých Tatier sa vokalická mäkkostná fonologická štruktúra zachovala najdlhšie, chránená zo severu (severozápadný región stredoslovenských nárečí) prirodzenou hranicou. Zásadnou otázkou teda je, prečo nie sú výsledky miešania sa týchto dvoch krajných typov rovnaké na západe i na východe Slovenska. Najsignifikantnejším prvkom, ktorý nám môže pomôcť v hľadaní odpovede na uvedenú otázku, je rozloženie izoglos prípadov rat- / lat-. Kým na západe Slovenska s presahom až do Čiech sa izoglosy týchto jednotlivých prípadov vejárovito rozširujú od masívu Vysokých Tatier a západnej hranice stredoslovenských nárečí, na východe sa izoglosy všetkých prípadov zlievajú.[27] Z tohto pohľadu, z pohľadu fonologickej typológie a napokon i z pohľadu najnovších lexikologických objavov,[28] predstavuje východoslovenský región výrazne osobitú jazykovú situáciu, ktorá bola svojho času bodom sváru medzi slovenskými a poľskými lingvistami. Jozef Liška[29] jednoznačne dokázal, že v prípade východoslovenských dialektov nejde o ich tzv. poľský pôvod. Naša podrobnejšia analýza okrajových javov vo východoslovenských dialektoch[30] ukazuje, na už vyššie spomenuté strety a ich pozostatky, z čoho nám jednoznačne vyplýva, že južnoslovanská prisťahovalecká vlna sa na východoslovenskom území musela stretnúť so západoslovanskou, nie však synchrónne osadzujúcou toto územie, ale už s pevným jazykovým ukotvením v tomto prostredí a zanechala stopu v sotáckom nárečí na severe územia, ktoré vzniklo vytláčaním konsonantických typologických prvkov vokalickými a petrifikovalo sa na geografickom okraji regiónu, pod ochranou Bukovských vrchov.[31] Prirodzenou asimiláciou južanov (zmenami šíriacimi sa z centra pôvodného územia) sa zasa na južnom okraji územia zachovali stopy po osídľovacej vlne vokalického slovanského typu jazyka v podhorí Volovských vrchov,[32] zo severnej strany (ide o prípady nárečí s najfrekventovanejším opytovacím zámenom v podobe čo v Above i na Spiši a s pozostatkami rozpadnutých diftongov). Tieto archaické vývinové javy sa nám však zachovali len vďaka ďalšej doosídľovacej vlne Slovenska na základe tzv. valašského práva v 14. – 17. storočí, čo dosvedčuje diaspóra rusínskych nárečí v južnom Spiši[33]. Tu totiž došlo k stretu krajného konsonantického typu jazyka pôvodných obyvateľov s jazykom východoslovanským, predstavujúcim síce konsonantický typ jazyka, nie však jeho krajnú podobu, v ktorom ešte fungovali systémové vokalické pozostatky (napríklad voľný, a teda dištinktívny, prízvuk) a tak mohlo dôjsť k zakonzervovaniu príbuzného vývinového štádia jazyka, ktorý tu pri príchode noví kolonizátori našli.[34]

Na záver hádam treba zopakovať, že najnovšie dialektologické výskumy ukazujú, že východné Slovensko bolo Slovanmi osídlené už (možno aj dávno) pred sťahovaním národov (5. st. nášho letopočtu), čo nevyvracia ani názor historikov, že „Slovania museli sa dostať do Košickej kotliny pomerne veľmi skoro, najneskôr v dobe sťahovania národov...“[35] Myslím, že zverejnením týchto faktov sa netreba obávať návratu potenciálnych sporov o poľskom pôvode týchto nárečí, keďže v čase pôvodného osídlenia Košickej kotliny Slovanmi sa ešte ani o Poliakoch ani o Slovákoch nedá hovoriť. Dá sa hádam len konštatovať, že východoslovenské nárečia majú starobylý západoslovanský pôvod (podobne ako aj poľské nárečia) a že naši významní slavisti ako napríklad P. J. Šafárik, hoci len nepriamymi dôkazmi tento fakt potvrdzovali už dávno. V každom prípade bude treba tieto naše zistenia naďalej overovať a my veríme, že sa nájde ešte mnoho dôkazov na archaickosť nárečí východného Slovenska a starobylosť slovanského osídlenia tohto regiónu nielen v analýze dialektov, ale aj iných kultúrnych a historických fenoménov súvisiacich s týmto územím.

 

 

Literatúra:

 

BELUŠOVÁ, Zuzana: Súčasný stav používania nárečia v obci Nová Polhora. Bakalárska práca. Košice, UPJŠ 2011. 52 s. Vedúca práce: M. Sedláková.

BUFFA, Ferdinad – HABOVŠTIAK, Anton: Atlas slovenského jazyka 1. Vokalizmus a konsonantizmus. Bratislava: SAV 1968.

DUDÁŠOVÁ-KRIŠŠÁKOVÁ, Júlia.: Kapitoly zo slavistiky II. Prešov: PU v Prešove, FF 2008. 312 s.

DUDÁŠOVÁ-KRIŠŠÁKOVÁ, Júlia.: Vývin rusínskeho jazyka a dialektológia. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove – Ústav rusínskeho jazyka a kultúry 2015. 286 s.

ISAČENKO, A.: Опыт типологического анализа славянских языков In: Новое в лингвистике III. Moskva 1963, s. 106-121.

JUSKOVÁ, Katarína: Fonetický vývin v šarišských nárečiach. Bakalárska práca. KSSFaK, UPJŠ v Košiciach, 2012. 63 s.

KOVÁČOVÁ, Viera: Vybrané kapitoly z dialektológie. Učebné texty a materiály. Ružomberok: VERBUM – vydavateľstvo KU. 2013. 304 strán

KRAJČOVIČ, Rudolf: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1988.

LIŠKA, Jozef: K otázke pôvodu východoslovenských nárečí. S mapou izoglos. Turčiansky Sv. Martin: Matica Slovenská 1944.

MAXWELL, Alexander: Prečo má slovenčina tri nárečia: prípadová štúdia z historickej perceptuálnej dialektológie. FORUM HISTORIAE 2009/2. http://forumhistoriae.sk/-/preco-ma-slovencina-tri-narecia-pripadova-studia-z-historickej-perceptualnej-dialektologie

ONDREJOVIČ, S.: Ešte raz o kauze -ar, -areň. In: Vidy jazyka a jazykovedy. Na počesť Miloslavy Sokolovej. Editori: Marin Ološtiak, Martina Ivanová, Daniela Slančová. Prešov: FF PU v Prešove. 2011. http://www.pulib.sk/elpub2/FF/Olostiak2/pdf_doc/29.pdf

PUKANEC, Martin: Hierarchická klastrová analýza praslovanskej lexiky v nárečiach slovenských kmeňov. Slovenská reč 2008, roč. 73, č. 3, s. 155-165.

SABOL, J.: Historicko-synchronické morfologické a derivačné signály kvantity v slovenčine. In: Kvantita v spisovnej slovenčine a v slovenských nárečiach. Ed. M. Považaj. Bratislava: Veda 2005, s. 9-32.

SEDLÁKOVÁ, Marianna: Lingvistické a sociologické aspekty kodifikácie Bernolákovej slovenčiny. In: Anton Bernolák – bernolákovci – bernolákovská epocha (220. výročie kodifikácie spisovnej slovenčiny). Zborník z konferencie. Bratislava: Bernolákova spoločnosť 2007, s. 36-43.

SEDLÁKOVÁ, Marianna: Svedectvo frazeológie o univerzálnom poznávaní sveta zmyslami. In.: STUDIA ACADEMICA SLOVACA, 38, Prednášky XLV. letnej školy slovenského jazyka a kultúry. Bratislava: STIMUL 2009, s. 297-306.

SEDLÁKOVÁ, Marianna: Ako ovládajú nárečie študenti slovakistiky na východoslovenských vysokých školách (Možnosti dialektologického bádania na vysokej škole). Vedecký seminár História, súčasný stav a perspektívy dialektologického bádania k storočnici J. Štolca, 22. 5. 2008. In: Jazykovedné štúdie XXVI. História, súčasný stav a perspektívy dialektologického bádania. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 2009, s. 79-85.

SEDLÁKOVÁ, Marianna: Dialekt ako akceleračný a retardačný činiteľ. In: ACTA FACULTATIS PHILOSOPHICAE UNIVERSITATIS ŠAFARIKIANAE 11. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, Filozofická fakulta 2013, s. 63-73.

SEDLÁKOVÁ, Marianna: Vokalická a konsonantická mäkkostná korelácia v slovenských nárečiach na základe fonologickej mikroštruktúry jedného nárečia juhovýchodného Spiša. Príspevok na medzinárodnej konferncii Slovo a tvar v štruktúre a v komunikácii k 100. výročiu narodenia E. Paulinyho. Ratislava, UK 12. – 14. 12. 2012. In PHILOLOGICA LXXII. Bratislava: UK 2013, s. 137-148. ISBN 978-80-223-3562-1

SEDLÁKOVÁ, Marianna: K aktuálnym fonologickým zmenám v šarišských nárečiach (miesto foném /ś/, /ź/ v konsonantickom subsystéme) Príspevok na vedeckom seminári venovanom životnému jubileu Ladislava Bartka: Variety jazyka a jazykovedy. Východoslovenské nárečia v minulosti a dnes, prednesené 5. 12. 2014. V tlači.

VARSIK, Branislav: Osídlenie Košickej kotliny 1. Bratislava: SAV 1964. 475 s.

 

 

Poznámky:

 

[1] Problematike odrazu vývinu ľudského myslenia v jazykovom systéme sa venujeme viac v iných prácach, napríklad Sedláková, Marianna: Svedectvo frazeológie o univerzálnom poznávaní sveta zmyslami. In.: Studia Academica Slovaca 38. Prednášky XLV. letnej školy slovenského jazyka a kultúry. Bratislava: STIMUL 2009, s. 297-306.

[2] Historickou prítomnosťou tzv. mäkkostnej vokalickej korelácie, pozri aj tu v poznámke 6 a 7.

[3] Takýmto zásahom pripisujeme aj „neúspech“ bernolákovskej kodifikácie spisovnej slovenčiny. Bližšie Sedláková, Marianna: Lingvistické a sociologické aspekty kodifikácie Bernolákovej slovenčiny. In: Anton Bernolák – bernolákovci – bernolákovská epocha (220. výročie kodifikácie spisovnej slovenčiny). Zborník z konferencie. Bratislava: Bernolákova spoločnosť 2007, s. 36-43.

[4] Napríklad posledné synchrónne kodifikačné zásahy do neutralizácie kvantity, bližšie diskusia k problému napríklad Ondrejovič, Slavo: Ešte raz o kauze -ar, -areň. In Ološtiak, Martin – Ivanová, Martina – Slančová, Daniela (eds.): Vidy jazyka a jazykovedy. Na počesť Miloslavy Sokolovej. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2011. http://www.pulib.sk/elpub2/FF/Olostiak2/pdf_doc/29.pdf; systémové vysvetlenie pozri Sabol, Ján: Historicko-synchronické morfologické a derivačné signály kvantity v slovenčine. In Považaj, Matej (ed.): Kvantita v spisovnej slovenčine a v slovenských nárečiach. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2005, s. 9-32.

[5] Z hľadiska fungovania vokalických podsystémov rozdeľuje A. Isačenko (Исаченко, Алекандр: Опыт типологического анализа славянских языков In: Новое в лингвистике III. Москва: 1963, s. 110-111) slovanské jazyky do štyroch skupín. Do 1. patria polytónické jazyky a) s dištinkciou melodických prízvukov na krátkych i dlhých slabikách (srbčina, chorvátčina a najmä štokavské nárečia); b) s dištinkciou melodických prízvukov len na dlhých slabikách (čakavské nárečie, spisovná slovinčina, mnoho slovinských dialektov). 2. skupinu tvoria monotónické jazyky s voľnou kvantitou a) v ktorejkoľvek slabike (jazyky typu češtiny); b) s neutralizačným obmedzením kvantity (tzv. rytmickým zákonom; spisovná slovinčina a stredoslovenské nárečia); c) s obmedzením kvantity pravidlom, podľa ktorého môže byť v slove len jedna dlhá slabika (slovinské nárečia, ktoré stratili melodický prízvuk i v dlhých slabikách a zachovali si len etymologickú kvantitu). 3. skupinu tvoria monotónické jazyky s tzv. dynamickým prízvukom (východoslovanské jazyky a bulharčina, ktorých vokalické systémy majú prízvučné i neprízvučné samohlásky). 4. skupinu tvoria monotónické jazyky bez akéhokoľvek dištinktívneho suprasegmentu, s viazaným prízvukom (poľština, oba lužickosrbské jazyky, východoslovenské dialekty a pomedzné areály Liptova, susediace s goralskými nárečiami).

[6] Platí to len pre spisovnú slovenčinu, vo fonologických štruktúrach nárečí severozápadného regiónu stredoslovenského makroareálu funguje fonéma /ä/ dokonca v rozšírenejších podmienkach (aj po velárach), ako bolo /ä/ inkorporované do spisovnej slovenčiny v hodžovsko-hattalovskej reforme (po perniciach).

[7] K pojmu maximálna mäkkostná vokalická/konsonantická korelácia pozri Sedláková, Marianna: Dialekt ako akceleračný a retardačný činiteľ. In: Acta Facultatis Philosophicae Universitatis Šafarikianae. 11. V priestoroch jazyka a literatúry. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika, 2013, s. 63-73.

[8] Na synchrónnu interpretáciu tohto spojenia v slovenskom fonologickom systéme využil J. Sabol vlastnosť glajdovosti danú všetkým, nielen difúznym (i-ovým) diftongom. Vlastnosť difúznosti, ktorá sa vyvinula z vlastnosti palatálnosti tvorí prienikovú množinu medzi vlastnosťami vokalických a konsonantických foném, čo je pravdepodobne jediná cesta, po ktorej prešli a prechádzajú pôvodom vokalické (slovanské) jazyky k jazykom konsonantickým (bližšie o tom Sedláková, Marianna: K aktuálnym fonologickým zmenám v šarišských nárečiach (miesto foném /ś/, /ź/ v konsonantickom subsystéme) Príspevok na vedeckom seminári venovanom životnému jubileu Ladislava Bartka: Variety jazyka a jazykovedy. Východoslovenské nárečia v minulosti a dnes, prednesené 5. 12. 2014. V tlači.).

[9] Ktorej vznik je datovaný do 12.–13. storočia, pozri Krajčovič, Rudolf: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988, s. 72.

[10] Podľa A. Isačenka ide o tendenciu vokalizovať koncové sonórne konsonanty (napríklad: bol – bo v strednej slovenčine podobne ako bio v niektorých južnoslovanských jazykoch).

[11] Nová Polhora vznikla presídlením obyvateľov obce Pohronská Polhora (PP) do šarišského prostredia, roku 1942 (PP bola založená v roku 1786 ako osada slobodného kráľovského mesta Brezno, keď mesto požiadalo Oravskú župu o povolenie presťahovať rodiny z Oravy na Pohronie). Bližšie Belušová, Zuzana: Súčasný stav používania nárečia v obci Nová Polhora. Bakalárska práca. Košice, UPJŠ 2011,– vedúca práce: M. Sedláková 2011, s 10.

[12] Len 16% stredoslovenských respondentov dotazníkového výskumu uviedlo, že sa pri komunikácii so Šarišanmi pokúša používať ich nárečie (pozri Belušová, s. 44).

[13] Máme na mysli najmä silnú tradíciu udržiavania rodinných kontaktov.

[14] Diftong o sa po zapracovaní difúznosti do kvantitatívnej štruktúry totiž ocitol (tak v spisovnej slovenčine ako aj v severozápadných stredoslovenských nárečiach) na periférii diftongického subsystému. Pozri tu aj poznámku č. 7. Podobnú skúsenosť máme i z vlastnej rodiny, otec sa z Turca priženil do Šariša. Hoci na východe znela jeho slovenčina krásne a ľúbozvučne – stredoslovensky, pri návratoch do rodného Turca bol veľmi kritizovaný najmä za prízvuk, nedodržiavané dĺžky a nedôsledne vyslovované dvojhlásky.

[15] Prevažujúci hornooravský pôvod pôvodných presídlencov do Pohronskej Polhory nás neopodstatňuje hľadať súvislosti medzi týmito fonologickými štruktúrami (rozumej hornooravská a šarišská, ktoré by fonologicky mali mať k sebe bližšie, najmä pokiaľ ide o kvantitu), ktoré by boli zjavné, pretože síce nie bohatá, no existujúca literatúra ukazuje, že kvantitatívne pomery v PP sa ničím nelíšili od pohronského nárečového okolia (Belušová, Zuzana: Súčasný stav používania nárečia v obci Nová Polhora, c. d., s. 14-17). Predpokladáme teda, že za cca 6 generácií (156 rokov od založenia PP do presídlenia časti obyvateľov na východ) sa reč pôvodných (oravských) prisťahovalcov celkom prispôsobila pohronským pomerom.

[16] Bližšie o tom Sedláková, Marianna: Ako ovládajú nárečie študenti slovakistiky na východoslovenských vysokých školách (Možnosti dialektologického bádania na vysokej škole). Vedecký seminár História, súčasný stav a perspektívy dialektologického bádania k storočnici J. Štolca, 22. 5. 2008. In: Jazykovedné štúdie XXVI. História, súčasný stav a perspektívy dialektologického bádania. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 2009, s. 79-85.

[17] V súčasnosti pracujeme spolu s prof. J. Zimmermannom na štúdii, ktorá by opísala možnosti akustického odlíšenia uvedených segmentov v reči nárečových respondentov pomocou prístrojov a počítačových programov, čo by umožnilo ešte nejaký čas pozorovať ústup daných segmentov z reči používateľov väčšiny východoslovenských nárečí.

[18] Dialo sa tak prostredníctvom bakalárskej práce, ktorú sme viedli – JUSKOVÁ, Katarína: Fonetický vývin v šarišských nárečiach. Bakalárska práca. KSSFaK, UPJŠ v Košiciach, 2012. 63 s.

[19] J. Dudášová-Kriššáková tiež píše o splynutí predoďasnového a zadoďasnového radu sykaviek v časti Kysuckých nárečí (Svrčinovec; Dudášová-Kriššáková, Júlia: Kapitoly zo slavistiky II. Prešov: Filozofická fakulta Prešovskej univerzity, 2008, s. 86.) Ak by to bol ešte jav nedokončený, bolo by zaujímavé porovnať tieto fonémy s „prechodnými“ šarišskými fonémami.

[20] Bližšie o tom Sedláková, Marianna: K aktuálnym fonologickým zmenám v šarišských nárečiach (miesto foném /ś/, /ź/ v konsonantickom subsystéme), c. d.

[21] Máme na mysli fakt, že v skupine abovských nárečí sa už historicky dávnejšie vykonal, pravdepodobne pod vplyvom susedných maďarských nárečí, ale nie je vylúčené ani to, že sa tak stalo pod vplyvom vokalického typu slovanského jazyka, s ktorým sa konsonantický typ slovanského jazyka na tomto území stretol po tzv. migračnom období (sťahovanie národov).

[22] O tom Kováčová, Viera: Vybrané kapitoly z dialektológie. Učebné texty a materiály. Ružomberok: VERBUM – vydavateľstvo Katolíckej univerzity, 2013, s 110-111, pozri znaky sotáckych nárečí severovýchodného Zemplína i ich juhovýchodnej časti.

[23] Pozri poznámku č. 7.

[24] Podľa niektorých západných slavistov či historikov len umelé (!), porovnaj MAXWELL, Alexander: Prečo má slovenčina tri nárečia: prípadová štúdia z historickej perceptuálnej dialektológie. FORUM HISTORIAE 2009/2. http://forumhistoriae.sk/-/preco-ma-slovencina-tri-narecia-pripadova-studia-z-historickej-perceptualnej-dialektologie.

[25] Krajčovič, Rudolf: Vývin slovenského jazyka a dialektológia, c. d.

[26] Schéma naznačuje súčasnú teritoriálnu situáciu medzi jazykmi v našom euroregióne, ktorá vznikla po sťahovaní národov z hľadiska fonologickotypologických vzťahov. Časť slovenčiny (nárečovo diferencovaná a orámovaná v centre) spolu s češtinou predstavuje prechodný typ jazykov (hrubým sivým písmom, hrubým bielym písmom sú uvedené vokalické jazyky, hrubým čiernym písmom – konsonantické jazyky).

poľština                                             (bieloruština, ruština)

čeština

západoslovenské dialekty

stredoslovenské dialekty

východoslovenské dialekty

ukrajinčina

                      (nemčina)                         neslovanské jazyky                        (maďarčina)

slovinčina

chorvátčina

srbčina

macedónčina

bulharčina

[27] Pozri Buffa, Ferdinad – Habovštiak, Anton: Atlas slovenského jazyka 1. Vokalizmus a konsonantizmus. Bratislava: SAV 1968, s. 83.

[28] Pukanec, Martin: Hierarchická klastrová analýza praslovanskej lexiky v nárečiach slovenských kmeňov. In Slovenská reč, 2008, roč. 73, č. 3, s. 155-165.

[29] Liška, Jozef: K otázke pôvodu východoslovenských nárečí. S mapou izoglos. Turčiansky Sv. Martin: Matica Slovenská, 1944.

[30] SEDLÁKOVÁ, Marianna: Vokalická a konsonantická mäkkostná korelácia v slovenských nárečiach na základe fonologickej mikroštruktúry jedného nárečia juhovýchodného Spiša. In PHILOLOGICA LXXII. Slovo a tvar v štruktúre a v komunikácii. Bratislava: Univerzita Komenského, 2013, s. 137-148.

[31] Najvyšší vrch – Kremenec, 1221 m. n. m., v národnom parku Poloniny.

[32] Volovské vrchy sú krajinný celok, najväčšia časť, Slovenského rudohoria. Ležia v jeho východnej časti a najvyšší vrch Zlatý stôl dosahuje výšku 1 322,4 m n. m.

[33] Porovnaj DUDÁŠOVÁ-KRIŠŠÁKOVÁ, Júlia.: Vývin rusínskeho jazyka a dialektológia. Prešov: Prešovská univerzita v Prešove – Ústav rusínskeho jazyka a kultúry 2015. 286 s., hoci sa tu, na s. 198 vo výpočte spišských rusínskych obcí neuvádza obec Kojšov, s nárečím ktorej máme my najviac skúseností.

[34] Toto potvrdzuje i názor V. Kováčovej, súvisiaci s podobnosťou sotáckych a niektorých abovských nárečí, vyslovený na vedeckom seminári venovanom životnému jubileu Ladislava Bartka: Variety jazyka a jazykovedy. Východoslovenské nárečia v minulosti a dnes, prednesené 5. 12. 2014.

[35] „...lebo Avari ich tu už našli.“ Porovnaj Varsik, Branislav: Osídlenie Košickej kotliny 1. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1964, s. 51.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

shopify analytics