Slavistický ústav Jána Stanislava SAV
Slavistický ústav Jána Stanislava SAV - Jan Stanislav Institute of Slavistics, SAS

         Russkaya versiya       English version

O ústave
Kontakt
Pracovníci
Granty
Časopisy
Publikácie
Konferencie
Doktorandské štúdium
Správy o činnosti
Fotografie
Knižnica
Slovenský komitét slavistov
Spolupracujúce inštitúcie
Zaujímavé linky
Aktualizácie

 

Slovenský juh v stredoveku Jána Stanislava
v kontexte tradičných a nových onomastických výskumov

 

Jaromír Krško


Habent sua fata libelli. (Terentianus Maurus)


Najznámejší citát z diela rímskeho básnika Terentia Maura je presnou charakteristikou zložitých osudov jedného z diel Jána Stanislava, ktoré, ako konštatoval Š. Ondruš v doslove k prvému zväzku reedície Slovenského juhu v stredoveku (1999), tvorí štvrtinu Stanislavovej opery magna – Liptovské nárečia, Slovenský juh v stredoveku, Dejiny slovenského jazyka a Starosloviensky jazyk.

Ján Stanislav sa zaujímal o pôvod názvov obcí a toponým už pred samotným napísaním svojho pozoruhodného Slovenského juhu v stredoveku. V medzivojnovom období začína vedecký záujem o vlastné mená, ktoré slúžili predovšetkým ako významný dokladový materiál o pôvodnom osídlení územia v oblasti Karpát a stredného Dunaja. Maďarský slavista slovenského pôvodu János Melich v práci A honfoglaláskori Magyarország (1925 – 1929) síce pripúšťal aj slovanské osídlenie oblasti stredného Dunaja (hoci veľmi riedke a sporadické), ale mnohé názvy vykladal z maďarčiny. Nemecký slavista Ernst Schwarz sa vo svojom diele Die Orstnamen der Sudeteneländer als Geschichtsquelle (1931) dotkol aj niektorých názvov zo slovenského územia, svoj výskum však sústredil predovšetkým na nemecké východiská názvov a germánske osídlenie. Prelomovou prácou pre formujúcu sa slovenskú onomastiku bola práca Vladimíra Šmilauera Vodopis starého Slovenska (1932), v ktorej spracoval historické doklady slovenských hydroným zapísaných v listinách do 13. storočia a precíznymi rozbormi viacerých hydroným dokázal ich slovenský pôvod. Na tieto práce nadviazal aj profesor Ján Stanislav, ktorý sa už začiatkom tridsiatych rokov začal venovať problematike výkladu názvov slovenských obcí, polemizuje s názormi (predovšetkým maďarských) slavistov a koriguje niektoré ich chybné výklady. O jeho historicko-etymologickom záujme svedčia napríklad štúdie Paludza (Pokus o etymologický výklad) (1933), Pribina či Privina? (1933), Z panónskej topografie: Noszlop - Veszprém – Tihany (1940), Zo slovenských miestnych názvov. Ostrihom, Močenok (1941), Lubochňa a či Ľubochňa? (1941), Z čoho vzniklo meno Račištorf (1942), Verekňa – Várkoň (1943), Z miestnych názvov z okolia Nitry. Hyndice - Chyndice. Gýmeš. Gesť. Kalaz (1943), Okolie Nitry v stredoveku (1943), Južné okolie Košíc v stredoveku (1943), K južnej a východnej hranici slovenského osídlenia v stredoveku. Príspevok k poznaniu pôvodných slovenských sídel (1944), Stará slovenskosť Žitného ostrova a okolia Galanty (1944), Stará slovenskosť strednej časti južného Slovenska (1944) atď. V roku 1947 publikoval osemdesiatstranovú monografiu Odkryté mená slovenských miest a dedín, v ktorej venoval pozornosť pôvodu viacerých slovenských obcí. V tejto publikácii ako prvý načrtol vznik názvu osád na základe sociálneho rozvrstvenia obyvateľov, ich pracovného zamerania (v tradícii skúmania tzv. služobníckych osád pokračoval predovšetkým R. Krajčovič). Základnú časť práce tvorí abecedne usporiadaný slovník slovenských ojkoným s historickými dokladmi v cudzích jazykoch najmä z 11. – 15. storočia s uvedením prameňov a výkladom názvu. Okrem historických ojkoným analyzoval J. Stanislav aj niekoľko starých slovenských osobných mien z 9. storočia, medzi ktorými nájdeme napr. mená Devodesa, Nehosť, Časona, Pačemíra, Radoň, Sebetech, či z neskoršieho obdobia (12. – 13. storočia) – Bezrad, Boriš, Kvas, Nestoj. Názory Jána Stanislava sa tak stali základom nielen pre slovenskú a slovanskú toponomastiku, ale aj pre slovanskú antroponomastiku.

V tom istom roku (1947) publikoval desať článkov a štúdií, v ktorých sa zaoberal pôvodom viacerých slovenských ojkoným na juhu nášho územia a dokazoval tak prítomnosť slovenského etnika v čase vzniku týchto obcí, zaoberal sa problematikou premenúvania obcí po II. svetovej vojne. Všetko toto svedčí o bohatej materiálovej základni, ktorú si postupne budoval niekoľko rokov a synteticky spracoval v roku 1948 v diele Slovenský juh v stredoveku.

Historické okolnosti záujmu J. Stanislava o pôvod osídlenia oblasti strednej Európy boli jasné – silnejúci nacionalizmus fašistického Nemecka v tridsiatych rokoch 20. storočia, snaha o spochybnenie usporiadania Európy po I. svetovej vojne – najmä po rozpade Rakúsko-Uhorska a podpísanie Trianonskej dohody. Predvojnová hystéria a snaha o budovanie veľkého Maďarska vyústila v roku 1938 k obsadeniu južného a východného Slovenska a jeho pričleneniu k horthyovskému Maďarsku. Sila argumentov a fundovaných lingvistických rozborov slovenských toponým podoprených historickými dokladmi J. Stanislava neboli preto pred II. svetovou vojnou v mocenských a politických kruhoch žiaduce, preto sa táto kniha dočkala monografického vydania až v roku 1948, teda až po skončení II. svetovej vojny, ale v čase po komunistickom prevrate, čo opäť skomplikovalo jej osud. Vtedajší predseda vlády Viliam Široký nariadil vydanú trojzväzkovú monografiu Jána Stanislava Slovenský juh v stredoveku vyradiť z predaja a stiahnuť z knižníc. Ďalším problémom tej doby bolo neprijatie pozitivisticky orientovanej metódy etymologických výkladov zo strany vtedajších štrukturalistov, ktorí ju považovali za zastaranú a prežitú. Tento prístup napokon poznačil aj zložité začiatky slovenskej onomastiky.[1] Historickej a morálnej satisfakcie sa toto dielo dočkalo až v rokoch 1999, keď v reedícii vyšiel prvý diel[2] a v roku 2004 vyšiel druhý a tretí diel[3].

Širší slovanský kontext v diele Slovenský juh v stredoveku nachádzame nielen v sledovaní migrácie jednotlivých menších slovanských kmeňov a slovanských etník tvoriacich dnešné slovanské národy, ale aj v metodológii výskumu profesora Stanislava. Pre tak rozsiahly vedecký opis databázy slovanskej toponymie a ojkonymie, výklad východiskových motivantov jednotlivých názvov, sledovanie fónických zmien v propriách a ich porovnávanie so zákonitosťami vývinu v jednotlivých slovanských a neslovanských jazykoch sa J. Stanislav opieral aj o českú lingvistickú školu Jozefa Zubatého, Oldřicha Hujera a predovšetkým Miloša Weingarta.

Spracovanie širokého priestoru oblasti stredného Dunaja poskytuje slovanskej toponomastike sledovanie frekvencie a priestorovej distribúcie slovanských topolexém na jednej strane, na druhej strane môžeme sledovať aj jednotlivé topoformanty uplatňujúce sa v rozličných slovanských jazykoch – či posesívnych typoch ojkoným odvodených zo slovanských antroponým alebo utvorených pomocou typických ojkoformantov. Ján Stanislav spracovaním rozsiahleho slovanského areálu dokázal, že praslovanský základ slovenčiny bol jazykovo-etnický rovnorodý a neskôr bol rozčlenený na dnešné nárečové makroareály jazykovými prvkami z juhu. Jeho teórie sú dokladom toho, že ešte pred príchodom starých Maďarov do dunajských kotlín siahala hranica dnešných Slovákov omnoho južnejšie. Na jeho myšlienky neskôr nadviazali ďalší významní slovenskí jazykovedci – Eugen Pauliny a neskôr Rudolf Krajčovič. Krajčovičova migračno-integračná teória predstavuje syntetizujúci pohľad na formovanie praslovanského základu slovenčiny, jeho výskum slovenskej ojkonymie – predovšetkým názvov obcí spojených s výrobnou činnosťou a špecializáciou obcí pre služby panovníckeho dvora takisto nadviazali na analýzy Jána Stanislava v oblasti slovenskej historickej ojkonymie.

Jednotlivé fónické zmeny v slovanských jazykoch, ktoré Ján Stanislav zdokumentoval na historických zmenách ojkoným dunajského priestoru, priestorová distribúcia a uplatnenie špecifických ojkoformantov mu umožnili viesť pomerne presné izoglosy oddeľujúce slovanské etniká. Na historických zmenách názvov môžeme vďaka tomu sledovať etnické pohyby, prípadne zmenu etnického zloženia v danej oblasti. Na špecifické postavenie prechodných pásem, v ktorých dochádzalo k miešaniu nárečových charakteristík, a teda k nejednoznačnej interpretácii etnických východísk, poukazuje vo svojom diele aj J. Stanislav – „toto, pravda, neznačí, že na území, ktoré prisudzujeme Slovákom, nepobývali už južní Slovania a že hádam hranice boli nejako presne vedené. Naše určenie hraníc je len približný, ideálny náčrt. Zaiste v niektorej oblasti sa obyvateľstvo oboch kmeňov miešalo.“[4]

Veľkú pozornosť venoval Ján Stanislav ojkonymám dokazujúcim slovanské kresťanské tradície, pôsobenie misie Konštantína a Metoda v celej oblasti Nitrianskeho kniežatstva a južných oblastí. Názvy Močenok (1113 Mussenic) < Mučenik < *Močenik- < *močenikъ – podľa kostola zasvätenému mučeníkovi Klimentovi; Dömös medzi Ostrihomom a Vyšehradom (1138 ecclesia Dymisiensis, 1138 Dimis) a Dömöd v starej Pešti (1291 Gumchud, 1424 Dempsed) motivované sv. Dimitrom – obľúbeným svätcom sv. Cyrila a Metoda. Paralelu s motívom sv. Dimitra nachádzame v celom slovanskom priestore – „názov usadlosti Mitrica, dnes Mitvarcz v stolici Baranskej... ďalej na juh má taký istý pôvod srbský názov Mitrovica v oblasti Drávy a Sávy i názov bulharský Mitrovci.“[5] R. Krajčovič zároveň poukazuje, že názvy utvorené z týchto osobných mien svätcov tvoria v oblasti Dunaja „od jeho ohybu na juh takmer lineárnu sústavu v podobe Dimiš : Dimiš : Mitra : Mitra : Mitra, ktorá bude sotva náhodná.“[6] V blízkosti Močenku dokazuje J. Stanislav kresťanskú kontinuitu aj toponymom Garázda (1251 Graz), ktoré bolo motivované menom sv. Gorazda – rovnako tak aj toponymum garažd neďaleko Galanty, ktoré zachováva posesívny tvar *Goražď- < *Gorazdъjь.[7] Medzi významné osobnosti slovenských dejín patrí Pribinov syn Koceľ, ktorého meno nachádzame vo viacerých názvoch Kecel, Keczel, Keczöl, Keczel(falva), Magyar-Keczel[8]. J. Stanislav si všíma aj ojkonymá motivované praslovanským apelatívom kňaz (kъnędzь), ktoré takisto svedčí o kresťanskej tradícii na území Veľkej Moravy a oblasti stredného Dunaja. Tento lexikálny základ nachádzame v názvoch Kenese (severne od Blatenského jazera), Kenez v Tekove, Kenéz v Bihare, rovnako tak v Sabolčskej stolici a ako samotu a vrch v Šomodskej stolici[9].

V súvislosti s pohanským kultom našich predkov v oblasti Detvy nachádzame názov vrchu Perina a Podperina, ktoré sa spájajú s pohanským bohom Perúnom. Toto kultové miesto okolia Periny, či presnejšie Perína, podporuje aj neďaleké zaniknuté hradisko Kaľamárka. Doterajšie pokusy vysvetliť pôvod tohto názvu väčšinou skončili pri úvahách o motivácii osobným menom majiteľa – Kalamár, prípadne sa uvažovalo o tvare vrchu pripomínajúcom kalamár – nádobu na atrament. Ján Stanislav spomína osadu Kelemér a pôvod tohto názvu dáva do súvislosti so slovanským osobným menom Koloměr alebo Koliměr[10]. Hláskový posun z pôvodnej podoby osobného mena do dnešnej maďarskej podoby bol spôsobený adaptáciou hlások (predovšetkým hlások a, é) a ich spätné prevzatie. Paralelu medzi názvom gemerskej osady Kelemér ležiacej dnes v Maďarsku tesne pri hraniciach so Slovenskom a vrchom Kaľamárka si všimol M. Golema a zároveň upozornil na zložené slovanské meno *Kolo-mirъ – hlavne na jeho druhú časť (-mirъ) vo význame označenia kultového pohanského sveta ľudí ako opozície voči svetu nie-ľudí, sveta usporiadaného voči svetu neusporiadanému, barbarskému. Na základe týchto úvah vyslovuje M. Golema názor, že toponymum Kaľamárka „indikuje dôležité sakrálne zhromaždisko – hradisko organizovanej predkresťanskej a ,preduhorskej‘ slovanskej pohanskej ekumény vo Zvolenskej kotline, spojené s výkonom dávnej prvej funkcie indoeurópskej náboženskej suverenity, presnejšie s jej ,právnym‘ pólom.“[11] Paralela názvov vrchu Kaľamárka pri Detve a osadným názvom maďarskej obce Kelemér poukazuje na silnú pohanskú oblasť z obdobia pred prijatím kresťanstva, pretože západne od nej leží obec Chrámec (J. Stanislav obec opisuje pod názvom Harmac – 1246 Hajamuch, 1294 Harmach, pričom motiváciu nachádza v apelatíve chrám[12]). Treba však zdôrazniť, že ide o chrám v pohanskom ponímaní, pretože v chotári obce sa v minulosti spomínali hrady Pohanský, Birin a Michal. Pohanský hrad je dnes kopec s výškou 390 m n. m. južne od obce Chrámec, názov Birin (Biriny[13] – bez bližšej etymológie) možno dať do súvislosti s formou *Pirin < Perún a Michal je pravdepodobne neskorší názov súvisiaci s tendenciou potláčať pôvodný pohanský kult patronymickými názvami.[14]

Viaceré analýzy slovanských ojkoným a ich praslovanských apelatívnych východísk korešpondujú aj s ojkonymami severného Slovenska, kde J. Stanislav nemusel dokazovať autochtónnosť Slovákov – napr. pri analýze samoty Hébec pri Demandiciach (1276 Hebech, Hebecz) píše J. Stanislav, že „máme tu *Gъbьcь > *Hbec, gen., Hebca, vyrovnaním Hebec. Koreň gъb- značí ,ohnúť, ohýbať‘; sem patrí aj čes. názov Cheb...“[15] sa možno odvolať na rovnakú motiváciu pri ojkonyme liptovskej osady Hybe, či hydronyma Hybica. Viaceré Stanislavove analýzy osadných názvov a historické argumenty sa využívajú pri spracúvaní slovenskej hydronymie v rámci projektu Hydronymia Slovaciae. Napríklad J. Hladký pri rozbore viacerých ojkoným a hydroným z okolia Nitry[16] sa odvoláva na zistenia J. Stanislava, že „okolie Nitry bolo husto osídlené Slovákmi. Významová stránka názvov obcí, osád atď. v jej okolí hovorí o veľmi silne vybudovanom hradnom živote s umne vybudovaným systémom zamestnaneckých lokalít. pomerne veľký počet názvov tohto druhu hovorí o tom, že Nitra bola kedysi silným politickým strediskom. Málokde nájdeme toľko stôp hradnej kultúry ako práve tu.“[17] Rozbory nitrianskej ojkonymie a správnosť názorov J. Stanislava[18] potvrdzuje svojimi zisteniami aj J. Hladký v spomínanej štúdii.

Novšie onomastické výskumy potvrdzujú názory J. Stanislava, niektoré ho dopĺňajú, prípadne korigujú niektoré interpretácie, vytvárajú alternatívy k publikovaným názorom. Je to prirodzený proces poznania súvisiaci s nástupom nových technológií, kooperácie s inými vedeckými disciplínami, nachádzaním nových dokladov, ktoré sme nepoznali v minulosti.

Už sme spomenuli význam diela Jána Stanislava pre výskum slovenskej hydronymie. Súčasné poznatky dopĺňajú zistenia J. Stanislava, ktorý uvádza názvy Parna (vrch v Boršodskej stolici), Parnak (dnes Nagy-Parnak, Kis-Parnak), osada Párovce pri Nitre (1006 Parútza) so slovenským etymónom k substantívu para, ktoré prešlo do maďarčiny. Preto sa nedá jednoznačne určiť, či názov pochádza priamo zo slovenčiny alebo z maďarčiny (podobne to J. Stanislav komentoval pri hesle Parlag[19]). Novšie onomastické výskumy dopĺňajú toto sémantické hniezdo o názvy Parná – hydronymum z povodia Dudváhu (1244 agua Parna[20]) a jeho variant Parina, Párnica – ojkonymum i hydronymum v povodí Oravy (1382 Parnicza, 1420 villa Parnice[21]) a hydronymum Paríž v povodí Hrona (1841 Páris[22]) a Parížske močiare v povodí Hrona[23].

Novšie názory, s prihliadnutím na najnovší stav jazykovedných disciplín, prezentuje napr. S. Habijanec,[24] ktorý v súvislosti s hľadaním dokladov na najstarší výskyt stredoslovenskej adjektívnej koncovky analyzoval dva záznamy z diela J. Stanislava *Ostrá – vrch pri obci Varbó v Boršodskej stolici (1303 Oztra[25]) a *Ostrô – vrch pri Tardoni v Boršodskej stolici (1240 Oztro[26]) a komparáciou viacerých zdrojov dospel k záveru, že obidva názvy pomenúvajú jeden objekt – „Je však veľmi málo pravdepodobné, že by dve priestorovo také blízke oronymá, slúžiace ako orientačné body, mali také podobné mená. Záver sa natíska sám: pravdepodobne ide o tú istú lokalitu, ktorá je v rôznych obdobiach rôzne zaznamenaná a ktorú môžeme stotožniť s dnešným vrchom Oszra-tető, nachádzajúcim sa približne v polovici vzdialenosti medzi dedinami Tardona a Varbó a tvoriacim s nimi tupý trojuholník. Takýto výklad nachádzame už v Györffyho slovníku, ktorý spája záznam Oztro so súčasným Oszra-tető (Györffy, 1987, s. 811), a takisto v novom toponomastickom slovníku (Hoffmann, 2005, s. 209).“[27] Zároveň poopravil chybnú interpretáciu J. Stanislava o pôvodnej stredoslovenskej adjektívnej prípone v prípade rekonštruovaného názvu *Ostrô – „Záznam Oztro z r. 1240 môžeme teda fonologicky interpretovať ako /ostrå/ so staromaďarským koncovým . Keďže listina z r. 1240 bola vyhotovená vo Zvolene („[d]atum in Zolum“; Wenzel, 1869, s. 102), nie je vylúčené, že pisár bol Slovák, ktorý tu zaznamenal hlásku, aká bola v jeho fonologickom systéme najbližšia staromaďarskému å, tak ako Slováci aj dnes interpretujú maďarské krátke a. Ide o očakávaný jav pri konfrontácii dvoch odlišných fonologických systémov, porov. slovenské nárečové misieť za nem. müssen. Pisárovo fonologické vnímanie bolo podopreté aj asimilačným vplyvom prvej slabiky a skutočnosťou, že výsledok neodporoval onymickému modelu, ktorý mu bol určite dobre známy.“[28]

Posun názorov môžeme hľadať aj pri interpretácii ojkonyma Tornaľa (predtým Šafárikovo), ktoré sa k tomuto názvu vrátilo v roku 1990. Viaceré pokusy interpretovať tento názov narážali na nejednoznačnú interpretáciu prvej časti. Zhoda názorov bola v tom, že druhá časť názvu je maďarská – alja s významom pod. Pôvodný názov osady bol zapísaný r. 1245 ako Kuuy – z maď. kővy – kamenný, v roku 1291 sa už objavuje ako Tornalya alio nomine Kewy (*Tornaľa, iným menom Kővy). Ján Stanislav uvádza výklad ojkonyma tak, že názov je “slovenský a je to *Trnava, kým druhá časť názvu je maďarská alja – pod.“[29] V druhom diele Slovenského juhu v stredoveku J. Stanislav spresňuje, „ozajstná Trnava bola pri Štítniku – 1427 Thornawa, 1471 Thornoua[30]). Vzdialenosť medzi Štítnikom a Tornaľou je 30 km, na takúto veľkú vzdialenosť sa nevyužívajú relačné objekty – motivantom by boli objekty bližšie k pomenovanému onymickému bodu. Najnovšie názory o pôvode ojkonyma Tornaľa berú do úvahy aj faktor vzdialenosti a historických súvislostí. Pokiaľ vychádzame z historických faktov, blízkym (a v minulosti významným) objektom pri Tornali bol hrad Gemer (najstarší zápis pochádza z roku 1198 – Gomur, 1216 – Gumur[31]), ktorý bol kráľovským strážnym hradom chrániacim obchodnú cestu na Spiš a od Tornale je vzdialený približne štyri kilometre. Hrad bol spustošený po tatárskych nájazdoch a neskôr funkciu pevnosti prevzala novopostavená strážna veža pri osade Kövi (dnešná Tornaľa). Preto sa v novších interpretáciách názov Tornaľa vykladá z maďarskej podoby Tornalja, ktorá vznikla z maďarského slova torony (tornya) – veža a z maďarskej časti alja – pod.

Napriek týmto odlišným názorom a doplneniam zostáva dielo Jána Stanislava Slovenský juh v stredoveku východiskom pri spracúvaní historickej i súčasnej slovenskej a slovanskej toponymie a antroponymie. Význam tohto diela výborne vystihol v roku 2004 vtedajší riaditeľ Literárneho informačného centra Alexander Halvoník, ktorý v príhovore pri uvedení reedície druhého zväzku vyzdvihol dielo profesora Jána Stanislava týmito slovami: „Je to veľké dielo tým, že dokázalo vždy provokovať nositeľov malých právd svojou veľkou pravdou, a tak posúvať slovenské myslenie dopredu. V spoločensko-politických kontextoch bolo pre mnohých podozrivé. No to, že je v našich kontextoch akýmsi zázrakom stále prítomné, aj po päťdesiatich rokoch od svojho vzniku, svedčí o veľkosti autora. Bude nepochybne ďalej iritovať aj nové generácie jazykovedcov. A keď sa stane ich kultúrnym vlastníctvom, vtedy sa ukáže, že nepatríme medzi tých najmenších (tak nejako to povedal Stanislav). Len tak však kniha naplní svoje veľké poslanie a prinesie aj kus slobody...“[32] Nechajme sa preto dielom profesora Stanislava ďalej inšpirovať.

 

 

Literatúra:

 

BLANÁR, V.: Svetlá a tiene slovenskej onomastiky. In: Slavica Slovaca, 2009, roč. 44, č. 2, s. 160-165. ISSN 0037-6787.

GOLEMA, M.: Liminárny priestor, toponymia a stredoveká pohanská ekuména v regióne Zvolenskej kotliny Perina, Velestúr, Ihráč, Kaľamárka a Laurín. In: ACTA HISTORICA NEOSOLIENSIA, 12, 2009, s. 213-245.

HABIJANEC, S.: Fonologická interpretácia oronyma Oztro z r. 1240. In: 19. slovenská onomastická konferencia (Bratislava 28. – 30. apríla 2014). Ed. I. Valentová. Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 2015, s. 222-228. ISBN 978-80-224-1426-5.

HLADKÝ, J.: Z historickej slovenskej hydronymie a ojkonymie – Nitrava či Nitra? In: Logos onomastiky, 2008, No 2, s. 76-80.

HLADKÝ, J.: Hydronymia povodia Dudváhu. Trnava: TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS a VEDA, 2011. 196 s. ISBN 978-80-8082-504-1.

KRAJČOVIČ, R.: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2005. 230 s. ISBN 80-88878-99-3.

KRŠKO, J.: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied, 2008. 351 s. ISBN 978-80-8083-6040-5.

MAJTÁN, M. – RYMUT, K.: Hydronymia povodia Oravy. 2. vyd. Bratislava: Veda, 2006, 208 s. ISBN 80-224-0906-5.

RIŠKOVÁ, L.: Slovenský juh v stredoveku II. - Ján Stanislav - Inšpirujúce dielo slavistiky. In: Knižná revue, 4, 2005. Dostupné online: http://www.litcentrum.sk/recenzie/slovensky-juh-v-stredoveku-ii-jan-stanislav-inspirujuce-dielo-slavistiky

SIČÁKOVÁ, Ľ.: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov: Pedagogická fakulta UPJŠ, 1996. 108 s. ISBN 80-88697-24-7

SUBALLYOVÁ, Ľ.: Uviedli sme nové vydanie Slovenský juh v stredoveku II. In: Spravodajca Literárneho informačného centra, 2004, č. 2. Dostupné online: http://www.litcentrum.sk/26702

STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1. 2. vydanie. Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1999. 485 s. ISBN 80-88878-49-7.

STANISLAV, J.: Slovenský juh v stredoveku. Slovník mien s mapovými prílohami. Zv. 2. 2. vydanie. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2004. 533 s. + 26 máp. ISBN 80-88878-89-6.

 

 

Poznámky:

 

[1] Blanár, Vincent: Svetlá a tiene slovenskej onomastiky. In: Slavica Slovaca, 2009, roč. 44, č. 2, s. 160-165.

[2] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1. 2. vydanie. Bratislava: Národné literárne centrum – Dom slovenskej literatúry, 1999. 485 s.

[3] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Slovník mien s mapovými prílohami. Zv. 2. 2. vydanie. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2004. 533 s. + 26 máp. Správu jeho vydaní pozri Rišková, Lenka: Slovenský juh v stredoveku II. - Ján Stanislav - Inšpirujúce dielo slavistiky. In: Knižná revue, 4, 2005. Dostupné online: http://www.litcentrum.sk/recenzie/slovensky-juh-v-stredoveku-ii-jan-stanislav-inspirujuce-dielo-slavistiky

[4] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1. 2. vydanie, c. d., s. 38.

[5] Krajčovič, Rudolf: Živé kroniky slovenských dejín skryté v názvoch obcí a miest. Bratislava: Literárne informačné centrum, 2005, s. 121.

[6] Tamže, s. 121

[7] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Slovník mien s mapovými prílohami. Zv. 2. 2. vydanie, c. d., s. 156.

[8] Tamže, s. 224-226.

[9] Tamže, s. 228.

[10] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1. 2. vydanie, c. d., s. 362.

[11] Golema, Martin: Liminárny priestor, toponymia a stredoveká pohanská ekuména v regióne Zvolenskej kotliny Perina, Velestúr, Ihráč, Kaľamárka a Laurín. In: ACTA HISTORICA NEOSOLIENSIA, 12, 2009, s. 242-243.

[12] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Slovník mien s mapovými prílohami. Zv. 2. 2. vydanie, c. d., s. 179.

[13] Tamže, s. 46.

[14] Krajčovič, Rudolf: Živé kroniky slovenských dejín..., c. d., s. 117.

[15] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1. 2. vydanie, c. d., s. 82.

[16] Hladký, Juraj: Z historickej slovenskej hydronymie a ojkonymie – Nitrava či Nitra? In: Logos onomastiky, No 2, 2008, s. 76-80.

[17] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1. 2. vydanie, c. d., s. 13.

[18] Tamže, s. 250-289.

[19] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Slovník mien s mapovými prílohami. Zv. 2. 2. vydanie, c. d., s. 337.

[20] Hladký, Juraj: Hydronymia povodia Dudváhu. Trnava: TYPI UNIVERSITATIS TYRNAVIENSIS a VEDA, 2011, s. 96.

[21] Majtán, Milan – Rymut, Kazimierz: Hydronymia povodia Oravy. 2. vyd. Bratislava: Veda, 2006, s. 144.

[22] Krško, Jaromír: Hydronymia povodia Hrona. Banská Bystrica: Univerzita Mateja Bela, Fakulta humanitných vied, 2008, s. 171.

[23] Tamže, s. 298

[24] Habijanec, Siniša: Fonologická interpretácia oronyma Oztro z r. 1240. In Valentová, Iveta (ed.): 19. slovenská onomastická konferencia (Bratislava 28. – 30. apríla 2014). Bratislava: VEDA, vydavateľstvo SAV, 2015, s. 222-228.

[25] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Slovník mien s mapovými prílohami. Zv. 2. 2. vydanie, c. d., s. 327.

[26] Tamže, s. 328

[27] Habijanec, Siniša: Fonologická interpretácia oronyma Oztro z r. 1240, c. d., s. 226.

[28] Tamže, s. 227.

[29] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Zv. 1. 2. vydanie, c. d., s. 361.

[30] Stanislav, Ján: Slovenský juh v stredoveku. Slovník mien s mapovými prílohami. Zv. 2. 2. vydanie, c. d., s. 460.

[31] Sičáková, Ľuba: Hydronymia slovenskej časti povodia Slanej. Prešov: Pedagogická fakulta UPJŠ, 1996, s. 31.

[32] Suballyová, Ľubica: Uviedli sme nové vydanie Slovenský juh v stredoveku II . In: Spravodajca Literárneho informačného centra, 2004, č. 2. Dostupné online: http://www.litcentrum.sk/26702

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

shopify analytics