Výskum zameraný na slovensko-latinské vzťahy staršieho obdobia slovenských dejín nadväzuje na poznatky získané výskumom staršej slovenskej literatúry a patrí medzi stále zaujímavé oblasti, na ktoré sa treba zameriavať pri dopĺňaní poznatkov o našom kultúrno-spoločenskom vývine.
Latinčina, ktorá bola pôvodne administratívnym jazykom na územiach podliehajúcich rímskemu vplyvu, bola spojená so vzdelanosťou a prakticky od konca stredoveku a nástupu humanizmu bola i jej nositeľkou. Bola jazykom literatúry, vedy a práva a široké uplatnenie si zachovávala počas dlhých storočí aj v mnohonárodnostnom Uhorsku, kde bola vehikulárnym, referenčným i odborným jazykom. Latinčina teda významne ovplyvnila náš národný jazyk.
Pre rozvoj domáceho spisovného jazyka mala latinská písomnosť veľký význam, lebo bola vzorom, podľa ktorého vznikali útvary v domácom jazyku, resp. bola prameňom, z ktorého sa neskoršie do domáceho jazyka prekladalo. Bola jazykom, cez ktorý sa k nám dostávali dôležité myšlienkové a duchovné posolstvá počnúc antickým starovekom cez kresťanstvo a humanizmus až po 19. storočie. Na rozdiel od iných okolitých krajín sa totiž latinčina v Uhorsku ako diplomatický jazyk udržala až do roku 1848. No dôležitú úlohu zohrala nielen ako jazyk diplomacie, administratívy a práva, ale aj ako jazyk cirkvi a náboženských písomností.
Výskum latinských pamiatok a ich zaradenie do kontextu slovenskej kultúry